Nudia ma slabé príbehy, repliky, trápne žartíky, presolená či nedosolená teatrálnosť. Keď je takýto kus navyše dlhý ako nákladný vlak, trpím.

Z nudného filmu odchádzam, v divadle sa mi to zdá nemiestne. Aj vo mne sídli povera, že divadlo patrí k vyššiemu umeniu, nech sa už hrá čokoľvek. Keď si inteligent, vydrž do konca, trubiroh! Ako na koncerte vážnej hudby. Či na pohrebe.

Lenže pravdou je aj to, že občas zatúžim byť pri tom, ako sa ma tí ľudia na javisku pokúsia odpútať od môjho vlastného príbehu a ponúknu mi cudzí príbeh tak, aby bol aj môj.

Preventívne im nedávam veľkú šancu. O to menej budem potom na konci sklamaný.

Ale keď sa im podarí zbaviť ma počiatočnej nedôvery, keď necítim niečo ako stud z upotenej banálnosti predo mnou (podobnej tej, ktorú som raz zažil počas neplánovanej návštevy striptízu), keď mysľou neodchádzam do vlastných príbehov, jednoducho, keď sa nenudím, lebo to cele drží úžasne pohromade, to je presne ten okamih, keď fyzicky cítim dobré divadlo.

To sa mi stalo na Picassovi v bratislavskom Štúdiu L + S. To som prežil.