Kedysi sa 23. februára v Sovietskom zväze slávil veľký vojenský sviatok – Deň sovietskej armády. Išlo o oslavu militantnej sily a zbrojárskych úspechov, pompéznej glorifikácie politiky expanzie a novodobého kolonializmu nazývaného tiež „bratskou pomocou“.
Tento „zelený“ sviatok majú Rusi vo veľkej obľube dodnes. Hovoria mu Deň obrancov vlasti, ale podstata fetišizmu násilia je rovnaká. Od roku 1922, keď sa boľševici rozhodli nazvať 23. február Dňom Červenej armády až po dni súčasné.
A prečo si ruskí školáci pripomínajú práve tento deň ako jeden z najvýznamnejších vo svojej histórii? Pretože 23. februára 1918 „pod tlakom nepriateľov bola vláda pracujúcich a roľníkov donútená vyhlásiť nutnosť vytvoriť svoje ozbrojené sily“. Začala sa masová mobilizácia dobrovoľníkov, ktorí tvorili jadro vznikajúcej Červenej armády. A toto všetko Rusi na čele so svojím prezidentom oslavujú dodnes.
Málokto si pri tom spomenie, že 23. február by si zaslúžil skôr minútu ticha. Práve v tento deň nechal v roku 1944 Josif Stalin naložiť Kaukazov do dobytkárstiev a dúfal, že väčšina z nich neprežije dlhú cestu do nehostinných kazašských stepí. Mal pravdu len čiastočne. Umrelo ich veľa, ale väčšina prežila. Za účasti slávnej Ruskej armády boli Čečensko a Ingušsko bleskovo osídlené ruským obyvateľstvom, ktoré si lebedilo v pohodlných a na vtedajšie časy pekne vybavených čistých domoch.
Na severnom Kaukaze sa 23. február trávi väčšinou na cintorínoch a v tichom rozjímaní o absurdnej histórii.
V Rusku sa máva dodnes sovietskymi vlajkami, pochoduje sa, salutuje a cengá výložkami a hlavňami samopalov. Prezident si zašiel na lyžovačku s vojakmi. Mimochodom, na Kaukaze.
