k Chrobák si pamätá na všetko, aj na krv, ktorá sa valila z krku jeho priateľa, ale spomínať sa mu už veľmi nechce.

O šestnástej hodine ôsmej minúte sa zrazu lietadlo zakymáca. Čo to môže byť? Táto mašina nie je síce nijaký obor, ale vo vzduchu vždy sedí ako prišitá. Stabilitu musel porušiť prudký pohyb cestujúcich. Dominik Chrobák chce otočiť hlavu. Zostane len pri úmysle. Má čas zahliadnuť Jána Mičicu a za ním najprv podivné kmitanie dvoch paží v pruhovanom tričku a hneď na to pohyb dvoch rúk, hrubo strhávajúcich kapitánovi slúchadlá. Útočníka celého nevidí, je čiastočne krytý panelom, ani ho nepočuje, pretože má ešte slúchadlá, a na druhú sedačku sa cez široký blok zariadení nedá v sekunde dostať. A potom, je pripútaný a všetko sa odohráva v priebehu okamihov. To už na Mičicov zátylok pritlačí "páskovaná" ruka oceľ hlavne a bandita kričí: Leť do Nemecka! Rozumieš, do západného Nemecka!

Takto opisuje udalosť Josef Madějovský v knihe Vražda v oblakoch, ktorú vydalo vydavateľstvo Magnet, národný podnik Praha, v roku 1974. "Šéfredaktor Jiří Pražák. Vytiskla tiskárna Naše vojsko, závod 02, Praha. Cena výtisku 8,-Kčs." V rukách pamätníkov vyvolá táto útla knižka aj nostalgické spomienky na dobu. Dominik Chrobák ju má doma spolu s výstrižkami zo Slovenky a Květov z tohto obdobia. O únose sa mu už veľmi hovoriť nechce, radšej vytiahne staré noviny a knihy. "Tu je to všetko napísané." Samozrejme, zažltnuté stránky podávajú celý prípad s tendenčným komentárom - v súlade s duchom obdobia komunistickej normalizácie. To však na tragédii ani na hrdinstve Dominika Chrobáka nič nemení.

Leťte do západného Nemecka

"Turnus, ktorý sme lietali - linku Bratislava - Praha - Mariánske Lázně a naspäť - sa začínal v Lučenci aj sa končil v Lučenci večer. Ráno sa vylietavalo z Lučenca do Bratislavy, v Bratislave bolo medzipristátie, pribrali sa ďalší cestujúci do Prahy a z Prahy sa pokračovalo do Mariánskych Lázní. Poobede sme sa mali vracať do Prahy, z Prahy do Bratislavy a z Bratislavy do Lučenca," rozhovorí sa napokon bývalý pilot vo svojom byte na starom sídlisku v Považskej Bystrici. "8. júna sme boli pripravení na odlet a všetko prebiehalo, dá sa povedať, normálne. Ale tí ľudia boli podozriví. Polovičku z ich skupiny sme viezli do Mariánskych Lázní a zvyšok došiel vlakom za nimi. Plánovali to na utorok, ale nebolo pre všetkých miesto. Vyšlo im to až vo štvrtok." Treba povedať, že lietadlo L-410 malo kapacitu len niekoľko miest a únoscov bolo až desať. "Prešli kontrolou s kočíkom a s malým deckom. Bolo vynervované, plakalo. Príslušníčka, ktorá kontrolu robila, ju mohla urobiť dôslednejšie. Detektorom kovu by bola určite objavila aspoň pištoľ, ktorú mala jedna žena zo skupiny únoscov pripevnenú na stehne. Kočík sme dali dovnútra, nie do batožinového priestoru. Ešte sme ho pomáhali nakladať, aby v ňom decko mohlo byť. Nastúpili sme, všetko prebiehalo normálne. Odštartovali sme, po štarte sme mali príkaz letieť v stometrovej výške. Najvyšší orietnačný bod bol Bečov, kde sme mali ohlásiť polohu a výšku, odhlásiť sa letisku v Mariánskych Lázňach a prihlásiť sa Karlovým Varom. Vtedy nastal zmätok. Nestabilita lietadla, presun ľudí. No a ja sa pozerám na Mičicu, na to, čo sa deje, a on sa pozerá na mňa. Nasledovalo strhnutie slúchadiel a niekto hovorí: Okamžite leťte do západného Nemecka, lebo vás zastrelím! Mičica riadil, ja som mal na starosti rádiovú korešpondenciu. V momente vyšla rana, Mičica stačil povedať: "Domino..." a to bolo všetko, čo mi povedal. Trafili ho do ľavej strany, do krku a guľka mu vyšla pod pravým prsníkom. Musel som sa chopiť riadenia. Za mnou stál ďalší chlapík s pištoľou a hovorí: "Okamžite do západného Nemecka!" Otočil som sa a vravím: "Nemáme palivo, budeme musieť núdzovo zosadnúť. Počítal som totiž, že nie je mŕtvy, že len padol do bezvedomia a chcel som, aby mu čím skôr poskytli prvú pomoc. Preletel som cez hranice vo výške tristo metrov a čakal som, že mi Nemci pomôžu, že ma niekde navedú. Ale absolútne nič. Oni vedeli, že som preletel a nič, žiadna pomoc. Tak som letel naslepo. Bol som rozhodnutý zosadnúť na diaľnici alebo niekde do terénu."

Len zachovať rozvahu

Dominik Chorbák vraví, že v takejto situácii sú pocity vylúčené. "O pocitoch sa nedá hovoriť, musíte zachovať rozvahu, nesplašiť sa, nestvrdnúť. Keby som sa nechytil riadenia, v stometrovej výške bolo otázkou sekúnd, či spadneme na zem a zabijeme sa. Všetci."

Pilot musí byť trénovaný na všetko možné, ale že mu vo vzduchu zastrelia kolegu, to Dominikovi Chrobákovi ani vo sne nenapadlo. "Je to aj kus šťastia, že znášam krv," vraví. Lietadlo totiž musel riadiť aj pri pohľade na kamaráta, ktorému z krku vystrekol prúd krvi. "Krv tiekla do navigačného panelu, vyskratovala všetky navigačné prístroje, mne pre orientáciu zostal jedine magnetický kompas."

Vraví, že únoscov bolo desať a len traja boli normálni cestujúci. "Ostatných cestujúcich poomračovali fľaškami do kokakoly, porozbíjali im hlavy, každý z únoscov mal na starosti pasažierov, čo nepatrili k nim." Vyhrážali sa mu, že ak zosadne vo východnom Nemecku, zastrelia ho na zemi. "Po celý čas som mal pištoľ za sebou a až som sa dotkol zeme s ich súhlasom, odišiel chlapík s pištoľou od mojej hlavy." No napriek tomu nehovorí o strachu. "Keby som sa bol bál alebo dostal stres, tak sme všetci nebohí. Niekedy mi to pripadá ako zlý sen alebo zlý film, ale to bola tvrdá realita. Kto to nezažil, ťažko to pochopí. Nemal som čas na pocity, bol iba pud sebazáchovy - zachrániť aeroplán, seba a ostatných. Na nič iné som nemyslel. Človek sa musel sústrediť na to, aby to ako-tak zvládol." Vraví, že by bolo stačilo, keby mu boli pohrozili nenabitou zbraňou a pristál by tam, kde by boli chceli. Strieľať nebolo treba.

V Nemecku zostali dva dni. Pre pasažierov prišiel aerotaxík a nová posádka na TU 410-ku. "Potom sme viezli rakvu. Únoscovia zostali tam. Všetkých pochytali. Utekali do lesa, ale v priebehu pätnástich minút ich mali pokope. Policajti ich zaistili. Potom sme boli vypovedať pred sudcom, aj na polícii, urobili zápisnicu s tlmočníkom. Ja som určil ako vraha toho vlasatého, Adamicu, ktorého som videl. Toho, čo ohrozoval mňa, čo som ho mal za sebou, som nevidel. Ale toho, čo zastrelil Mičicu, som spoznal. Jednoznačne. Aj sa priznal k tomu, že to urobil. Nemôže byť ani reči o tom, že jeho zbraň vystrelila náhodou. Bol to jasný úmysel."

O Dominika Chrobáka sa v Nemecku zaujímalo množstvo novinárov, z tlače aj z televízie - odmietol však akékoľvek interview. "Nakoniec, keď už bolo po všetkom, sa ma cez tlmočníka opýtali, či tam nechcem zostať. Hovorím: A prečo by som tu mal zostať? Nemám záujem o takéto služby, ani som sem s týmto úmyslom nedoletel. Únoscov si nechali v Nemecku, tam ich aj súdili. Ale dostali len symbolické tresty a ešte aj z tých im odpustili. Ten, ktorý zastrelil Mičicu, sa vraj obesil."

Žiadam len, čo mi patrí

Dominik Chrobák po únose tri dni nespal. "Psychická záťaž na mňa až potom doľahla. Nebol som schopný si spraviť ani kávu, tak sa mi ruky triasli." Ján Mičica bol jeho kamarát, poznali sa už z lietania v aeroklube. Zostali po ňom žena a tri deti. Aj Dominik Chrobák mal tri deti. Príbuzní sa oňho báli, lebo najprv dostali správu, že je poranený. "Bol som zakrvavený z krvi, ktorá vytiekla Mičicovi. Mal som len jedno zranenie - keď sme ho vynášali núdzovým východom, vyskočila mi platnička."

Pán Chrobák má doma vyznamenanie za statočnosť, ktoré mu 4. júla 1972 udelil prezident Československej socialistickej republiky za mimoriadne hrdinstvo pri výkone služby na palube lietadla. "Je mi ľúto, že si náš prezident Ivan Gašparovič teraz pri udeľovaní vyznamenaní na Domina nespomenul," vraví jeho bývalá kolegyňa a priateľka, letuška Tatjana Šidlová, ktorá sa s Dominikom stretla tesne po jeho prílete z Nemecka do Prahy. Sedeli s ich spoločnou známou, inštruktorkou lietania vo Francúzskej reštaurácii na starom ruzynskom letisku. Prerušili lietanie na motorových lietadlách, keď z riadiacej veže zachytili, že má pristáť lietadlo s Dominikom. Matne si pamätá, že vošiel do reštaurácie a na uniforme mal zaschnutú krv. Ani ona nedokáže pochopiť, prečo jej kolegovi znížili starobný dôchodok, prečo ho nikto neodmení. "Za môj statočný čin ma ide niekto trestať, morálne aj finančne," sťažuje sa bývalý pilot. Obrátil sa už na súdy a rôzne inštitúcie, ale odpoveď buď neprišla, alebo mu oznámili, že problém nespadá do ich kompetencie. Nepomohol mu prezident Gašparovič, ani akademik Čič. "Podľa citovaných predpisov je stanovená najvyššia výmera priznaných osobných dôchodkov Kčs 2200 mesačne od augusta 1990. Vo vašom prípade bol pôvodne priznaný dôchodok v sume Kčs 2605 ..." - píše sa v oznámení úradu dôchodkového zabezpečenia z 23. augusta 1990. Dnes, po valorizácii, má pán Chrobák síce dôchodok o dosť vyšší ako v čase, keď mu ho vymerali, od štátu však žiada doplatiť sumu asi 20 000 korún. Tú mu podľa jeho slov dlhuje za to, že mu neoprávnene znížili mesačnú penziu o 270 korún. "Nežiadam odškodnenie, ani odmenu. Žiadam len to, čo mi patrí zo zákona o sociálnom zabezpečení."

Dominik Chrobák dnes žije sám na sídlisku v Považskej Bystrici. Donedávna tam ešte býval so synom Dominikom, ktorý však pred piatimi rokmi zomrel. "Pred 18 rokmi sa so mnou žena rozviedla. Mám ešte dve dcéry a vnúčatá," vraví. "Nie som úplne sám, väčšinu času trávim tak, že chodím do roboty. Pracujem ako dozor na parkovisku. Nikto nie je schopný zamyslieť sa nad tým, ako sa voči mne zachovali úrady," pripomína opäť svoju krivdu. Na otázku, či sa mu občas vynoria spomienky na 8. jún 1972 povie iba toľko: "Je zbytočné spomínať, to nikomu nič nedáva. A spomienky na to nie sú nič príjemné. Kto chce lietať, nesmie poznať strach."