Na Balkáne vznikol nový štát. Hoci proti medzinárodnému právu, a možno ako precedens proti ďalším podobným po nezávislosti chtivým regiónom, no vďaka podpore Američanov a väčšiny Európy to môžeme povedať. Z kedysi veľkej a silnej Juhoslávie tak odpadlo už siedme puzzle, tentoraz s názvom Kosovo.Albánci v premrznutých kosovských mestách hovoria, že na tento deň čakali sto rokov. Nie niekoľko mesiacov od návrhu fínskeho vyjednávača Ahtisaariho, ani necelé desaťročie od ukončenia vojny. V roku 1912 rozparcelovali vtedajšie mocnosti zvyšky tureckej ríše na Balkáne tak, že Kosovo pripadlo Srbsku. Historicky asi právom, v stredoveku bolo v Kosove centrum srbského štátu a cirkvi. V každom prípade Albáncov odtrhli od ich krajanov v okolitých krajinách a tí na to ani po storočí nezabudli.

V uliciach Prištiny bol ešte dva dni pred "veľkou nedeľou" pokoj. Oficiálne nebolo isté nič, aj keď hotelieri by vedeli rozprávať. Na nedeľný termín inokedy prázdne hotely v centre Prištiny doplna obsadili. A nielen novinári, ktorí šípili historickú chvíľu (a niektorí aj možnosť dramatických obrázkov), ale aj kosovskí Albánci. Domáci aj gastarbeiteri z Európy chceli zažiť historický okamih priamo v epicentre.

Párty na albánsky štýl

V sobotu stačilo, aby premiér Hashim Thaci potvrdil, že to, čo sa šušká, sa aj stane. Kosovčania hneď spontánne vysadli na strechy áut, vyvesili albánske vlajky a za trúbenia klaksónov oslavovali vytúženú chvíľu. Desaťtisíce ich vyšli do ulíc v nedeľu. Bulvár Matky Terezy, ktorý sa mimochodom nadpája na ulicu Billa Clintona, sa premenil na jednu veľkú albánsku párty. K tej patrí aj obľúbený happy shooting, radostná streľba zo samopalov do vzduchu. V nedeľu zranila troch ľudí.

Albánci oslavami pripomínali aj príbeh Kosova za posledných dvadsať rokov. Transparenty "Ďakujeme, prezident" patrili nebohému Ibrahimovi Rugovovi. "Otec" Kosovčanov v deväťdesiatych rokoch držal provinciu v pokoji a proti útlaku Miloševiča bojoval nenásilne - vytvoril vlastné kosovské nelegálne inštitúcie.

Vlajky s nápisom UCK pri oslavách hovorili, kto sa za nezávislosť bil so zbraňou v ruke. Vojakov Kosovskej oslobodzovacej armády považujú miestni za hrdinov, hoci v skutočnosti len vyprovokovali Srbov na zabíjanie.

A v neposlednom rade (alebo v prvom rade) kosovská nezávislosť by bez podpory západných krajín nebola ničím. Kosovčania to vedeli, a tak mávaním americkými, britskými či nemeckými zástavami ďakovali za uznanie svojho nového štátu. Mimochodom, nebolo zriedkavé vidieť Kosovčana s vlajkou Spojených štátov v jednej ruke a zástavou UCK, ktorú Američania až do roku 1998 považovali za teroristickú organizáciu, v druhej. Aj také sú balkánske príbehy vzniku nových štátov.

Nový dátum srbskej histórie

Pohľad na kosovské oslavy bol pre Srbov ako sledovanie vlastnej amputácie. A bez narkózy. Hoci fakticky nad svojou južnou provinciou nevládnu už deväť rokov, až obrázky radosti v Prištine im jasne ukázali nepríjemnú pravdu: Kosovo im už nepatrí.

"Nový dátum srbskej histórie - 17. február. Deň, keď sa zabralo Kosovo," písali titulky novín v obchodoch už v novom, o pätnásť percent menšom Srbsku. Belehradský denník Press to poňal jednoduchšie. Fotky amerického prezidenta Georgea Busha, kosovského premiéra Hashima Thaciho a európskeho šéfa zahraničia Javiera Solanu podčiarkovalo jedno veľké nesrbské FUCK OFF. Odpovedali tak na podobný kúsok kosovského denníka Express, ktorý sa s Juhosláviou lúčil portrétmi troch jej bývalých lídrov a nápisom FUCK YU.

Nával novinárov

Najviac sa nové pomery na Balkáne dotknú kosovskej srbskej menšiny. Tí, čo žijú v enklávach na juh od rieky Ibar, to majú zrejme jasné. Budú súčasťou nového štátu, ktorý im zatiaľ slovne deklaruje bezpečnosť a spokojné spolunažívanie. Ich dediny a pravoslávne kostoly však stále strážia vojaci KFOR.

Obyvatelia v dvoch dedinách Prilužje a Plemetina žijú aj deň pred vyhlásením nezávislosti provincie svojím vlastným životom. Problémov s Albáncami vraj už toľko nemajú. Možno aj preto, že sa s nimi vôbec nestretávajú. Do Prištiny nechodia, nakupujú iba v srbských mestách Gračanica či Kosovská Mitrovica. Aj tam jazdia radšej autom. Cestovať autobusom sa boja, hoci väčšina Albáncov vám povie, že na rozdiel od rokov krátko po vojne už so Srbmi nemá problém.

Hovorí to aj Aziz, predavač fazule na miestnom trhu v albánskej časti Kosovskej Mitrovice. "Nakupujú aj Srbi," vraví nemčinou, čím len pripomína veľkosť albánskej diaspóry v zahraničí.

Práve návšteva Kosovskej Mitrovice je už klasika - keď chcú novinári ukázať srbskú tvár Kosova, idú sem. Deň pred vyhlásením nezávislosti ich je na severnej strane rieky Ibar plno. Keď ide cez slávny mitrovický most vojenský transportér KFOR, cvakne hneď niekoľko fotoaparátov. Na živé vstupy televízií na mieste s atraktívnym pozadím rieky Ibar sa pomaly vypisuje poradovník. Zveličene sa dá povedať, že každý z deväťtisíc Srbov žijúcich v meste mohol rozpovedať svoj príbeh svojmu vlastnému novinárovi.

Otázky sú pritom rovnaké: Ste za nezávislé Kosovo? Nechcete odísť? Čo vám urobili Albánci?

A odpovede taktiež. Či už ich hovorí predavač, dôchodca v miestnej trafike, alebo mladí pravoslávni kňazi. Kosovo neuznáme, odísť sa nechystáme a šiptari (hanlivé oslovenie pre Albáncov) sú teroristi, ktorí nám kradnú posvätnú zem. Skupina mladíkov, zrejme bez práce (na otázku, čo robia, odvetia, že tu žijú), zájde ešte ďalej. "Ak vyhlásia šiptari nezávislé Kosovo, postrieľame ich. Ak nám v tom bude brániť polícia, aj tú postrieľame."

Človek by sa nad takými rečami pousmial, pokiaľ by nebol na Balkáne. Práve o severné Kosovo, kde sa ešte stále platí dinármi, dá sa kúpiť srbská tlač a autá majú srbské značky, sa čaká najväčší boj. A najbližšie dni a týždne ukážu, ako sa divoký Balkán v novom tisícročí zmenil.