Masahikovými očamiKeď za mnou moja žena po prvýkrát prišla do Tokia, zašli sme do jednej rušnej štvrte. Nechal som ju tam vo veľkom obchodnom dome a išiel som na pracovnú schôdzku. Keď som sa o hodinu vrátil, našiel som ju stáť pred obchodným domom so zúfalým výrazom na tvári. Povedala: "Prosím ťa, poďme niekam, z toho množstva ľudí sa mi krúti hlava."
Minulý rok v novembri zo strechy toho istého obchodného domu skočila z ôsmeho poschodia dvadsaťročná Japonka, aby zomrela. Na streche neskôr našli jej topánky. V Japonsku si ich samovrah pred skokom z výškovej budovy zvyčajne vyzuje. Ale viete si predstaviť, čo sa stane, keď dopadne na zem v centre mesta plnom ľudí? Telo ženy strhlo so sebou aj náhodného chodca a obaja boli na mieste mŕtvi.
Zriedkavé nie sú ani správy, že ktosi zahynul, keď sa usiloval zachrániť samovrahovi život. Aj to sa stalo minulý rok v Tokiu. Na jednej z lokálnych železničných staníc. Tridsaťročná Japonka chcela zomrieť pod kolesami vlaku, preto vstúpila na koľajnice. Mestský policajt, päťdesiatročný muž, sa ju snažil vytiahnuť na perón, ale žena sa bránila. Medzitým expres vchádzal do stanice. Policajt mu dával znamenie, aby zastavil, bolo však neskoro. Vlak oboch zachytil. Žena vyviazla so zraneniami, policajt zahynul. Stal sa hrdinom a jeho príbeh bol dokonca televízne spracovaný.
"Ak chcete spáchať samovraždu, urobte to na voľnom priestranstve," hovoria ľudia v Japonsku vždy, keď sa odohrá nešťastie, ako pri spomínanom obchodnom dome. Niečo na tom asi je, ale samovrah iste nemá v úmysle prinášať ďalšie obete. Len stráca súdnosť pre chorobný stav svojej mysle. Moment samovraždy asi prichádza náhle a neodkladne. Ročne si siahne na život so smrteľnými následkami 30-tisíc Japoncov.
Depresiou trpí v Japonsku obrovské množstvo ľudí. Ako ju spoznáte?
1. nedokážete mať radosť zo záľub, ktoré vás predtým tešili,
2. nenachádzate zmysel v každodennom živote,
3. robíte samé zmätky,
4. cítite sa bezdôvodne unavený,
5. cítite sa pre spoločnosť úplne nepotrebný,
6. ste veľmi vzťahovačný a ľahko sa nahneváte.
Čítal som jeden japonský článok, podľa ktorého ak odpoviete na väčšinu uvedených bodov "áno", trpíte depresiou. Myslím si však, že Japonci zvlášť intenzívne pociťujú práve bod 5. - vyčlenenosť zo skupiny, nepotrebnosť, izoláciu. Tento pocit však ľudia väčšinou taja, pretože japonská spoločnosť je v otázkach vnímania a liečenia depresie veľmi zaostalá.
Výstižným príkladom toho, akú pozíciu má v japonskej spoločnosti ľudská individualita, je podľa mňa spôsob, akým sa na list píše adresa. Reálie použijem slovenské, spôsob písania na obálku je však rýdzo japonský:
Slovensko
821 01 Bratislava
Vajnorská ul. 123
(ak by bol list adresovaný do firmy, kde pán Novák pracuje, tu by bol jej názov)
Novák Martin.
Všimnite si - Martin je v poradí dôležitosti údajov ten posledný. Jeho osobe predchádzajú všetky skupiny a lokality, ku ktorým momentálne patrí. Ale ak jedného dňa stratí prácu, upadne do depresie, nenájde pochopenie ani v rodine, nebude už patriť nikam. Ostane osamelý Martin.
