BRATISLAVA. Vravieval: „Mám rád ľudí, ktorí na mňa útočili. Veľa pre mňa spravili.“
Robbe-Grillet, ktorý zomrel v nedeľu vo veku 85 rokov, ich mal okolo seba naozaj dosť. Niekomu sa nepáčilo, s akou drzosťou prestupuje všetky pravidlá písania. Iným sa zdalo, že sú jeho diela príliš perverzné a mysleli si, že je taký aj on sám. A jeho slávnych kolegov z Francúzskej akadémie urážalo, že odmietal tradičný zelený habit.
Filozof Bernard-Henri Lévy v ňom videl niečo úplne iné: „Veselosť. Drzosť. Absolútnu slobodu tam, kde platili konvencie,“ vymenúval pre denník Libération. Keď už o jeho filmy nikto nemal záujem, on sa ponúkol a robil mu producenta. Myslí si: „Čoskoro zistíme, že bol veľkým filmárom. Ale jeho aj to neuznanie vedelo rozosmiať. Páčila sa mu predstava samoty. Tešil sa, že je sám proti všetkým.“
So strachom o slobodu
Na Slovensko ho zavolal Albert Marenčin, lebo sa mu páčil scenár k filmu Vlani v Marienbade. Robbe-Grillet si nebol celkom istý, či tu bude môcť slobodne tvoriť, ale prišiel.
V roku 1968 nakrútil film Muž, ktorý luže. „Jeho hrdina mnohé veci prežíva, a zároveň si mnohé vymýšľa. Robbe-Grillet ich prelínal jedny cez druhé, všetky vyzerali rovnako skutočne. Na Západe v tom videli nadviazanie na surrealizmus, pre nás to pôsobilo ako obrodenie. Ako odvážne protirečenie kánonom socialistického realizmu,“ hovorí Marenčin.
Vo filme hrala Zuzana Kocúriková, a mala zvláštny zážitok: „Dostali sme veľmi netradičný scenár – vonkoncom som nevedela o čom. Dobre, ja som mala sedemnásť, ale ani moji starší kolegovia do poslednej chvíle nevedeli, v čom hrajú.“
Kocúriková si pamätá, ako veľmi bol Robbe-Grillet pri nakrúcaní precízny: „Mali sme značky, kde musíme stáť. Jeho zábery boli ako fotografie, obrazy. Všetko to na nás pôsobilo veľmi netradične, ako on sám.“
Nový román ešte žije?
Cesta Alaina Robbe-Grilleta k filmu bola vlastne logickým pokračovaním jeho prístupu k literárnej tvorbe, kde sledovanie udalostí akoby nezaujatým okom kamery („autori by sa mali uspokojiť s neosobným opisom vecí a ich výklad ponechať na čitateľa“) bolo jedným z princípov tzv. nového románu. Ten sa nadobro rozlúčil s dovtedajším chápaním tohto žánru a úplne ignoroval chronológiu udalostí či charakteristiky postáv, ktoré zbavoval emócií aj ukotvenia v konkrétnych prostrediach a časoch. S týmto postmoderným prístupom sa stotožňovali viacerí spisovatelia, hlavne Nathalie Sarrautová a Claude Simon.
Práve ich dvoch zobral „na milosť“ Dušan Mitana. „Tí mi boli z autorov, zaraďovaných k novému románu, najbližší. Vážim si, že Robbe-Grillet prišiel s niečím novým, ale mne jeho tvorba príliš nekonvenovala.“ Podobne ani Petrovi Zajacovi nebol nový román nikdy blízky. „Samozrejme, bol to zaujímavý románopisec, ktorý napokon ovplyvnil aj slovenskú prózu, predovšetkým Petra Jaroša.“
Marek Vadas objavil Robbe-Grilleta na gymnáziu. „Dej bez logiky, bez citov a vnútorného sveta hrdinov nie je čitateľsky práve najlákavejší, ale prostredníctvom svojich experimentov poukázal na problémy uchopenia reality slovami. Prinútilo ma to zamýšľať sa nad tým, aký majú význam, kde sú hranice ich schopností.“
Ďalším slovenským autorom, hlásiacim sa k Robbe-Grilletovi, je Vladimír Balla, pre ktorého nový román „dodnes neumrel“ a tento spôsob videnia a písania nepokladá za nejaký bezduchý experiment. „Chcel som, aby ma ovplyvnil, hoci neviem, či sa to nakoniec nejako odrazilo. Hlavne v začiatkoch, keď som hľadal vlastný spôsob písania, sa mi zdalo dobré vymyslieť niečo také výrazné, ako bol nový román alebo aj niečo iné. Šlo skôr o tú ideu výnimočnosti.“
