Prvé stránky románu Vladimíra Sorokina Opričníkov deň (Kalligram, Bratislava 2007, preložil Ján Štrasser) spočiatku vyvolávajú dojem, že ide o modernizovanú parafrázu na niektoré udalosti z čias ruského cára Ivana Hrozného. Autor si však zvolil zvláštny druh podvojnosti: dej sa odohráva v dávnej minulosti, ale postavy žijú v dnešku, vozia sa v autách, ktoré zovňajškom pripomínajú koče, ich dialógy sú archaizované a celkový štýl „vozvýšený“.
Dojem historicity ešte umocňuje fakt, že opričníkmi sa nazývali za Ivana Hrozného strážcovia bezpečnosti, ale aj to je mylný výklad, ako ukážem nižšie.
Ruský autor Sorokin (1955) sa rozhodol, že v románe zobrazí jeden deň v živote takéhoto strážcu Komiagu a naozaj starostlivo zachytáva každý jeho čin a krok.
Už prvý skutok je hrozný, keď skupina opričníkov dostane od Panovníka rozkaz zničiť usadlosť bojara Kunicyna. Sorokin vykreslil priam s pôžitkom bitevnú scénu, kde sa bije hlava-nehlava a krv tečie potokom, presne podľa zásady „tam, kde je krv, ide všetko ako po masle“. Do opričníkovho dňa zapadne aj návšteva Uspenského chrámu a následné hodovanie v Kremli, potom návšteva jasnovidky, ktorá páli Dostojevského a Tolstého knihy, hľadanie anonymného autora básne, ďalšia návšteva divadla, čo všetko sú príležitosti, aby sa autor výsmešne vyjadril o modernom umení, nazývajúc ho „minimalizmus, paradigma, diskurz, konceptualizmus“.
Iná báseň tvorí v knihe ôsmu kapitolu a vystupujú v nej najvýznamnejší opričníci. Je to v podstate chvála Svätej Rusi proti bezbožnému Západu, nazývanému tiež cyberpunk. Rusko pred ním onedlho ochráni Veľký ruský múr.
Román sa najmä v druhej časti mení na kuriózne a chvíľami až odporné výjavy, z radu ohavností sa nevyníma ani Panovníkov zať, ktorý rád súloží pri požiaroch, preto ich aj zakladá. Už v priebehu ďalšieho čítania knihy je pomaly jasné, že celé toto divadlo sa neodohráva v čase Ivana Hrozného, ale až roku 2028, keď po „Červenej mäteži“ vzniklo iné Rusko a kniha je teda autorovou futuristickou víziou. Sorokin pri je • znázorňovaní až nemilosrdne využil rozličné stereotypy a prototypy z éry bývalého Sovietskeho zväzu, nešetriac nič a nikoho. Prepojenie vzdialených časových rovín stredoveku a budúcnosti ukazuje pochybnosti o pokroku humanity.
Vtipné sú novotvary, ktoré súvisia s jeho myšlienkou dvojdomosti: laserové kuše, zvesťová bublina (obrazovka) a pod., ktoré si vyžadovali adekvátny preklad. Štrasser veľmi vynaliezavo riešil i ďalšie jazykové problémy originálu, keď siahol po archaizujúcich výrazoch (páč ho, načim, čajsi) a zmenou slovosledu dosiahol akýsi poetizujúci efekt.
