Ak poznáte jeho filmy (Moje súkromné Idaho, Elephant, Posledné dni, Paranoid Park), viete, že sú to vlastne kruté príbehy. Ale tú tvár, tú má neuveriteľne mäkkú, nežnú.
Spomenula som si na ňu teraz, keď sa všade píše o Caseyovi Affleckovi. Dostal oscarovú nomináciu za film Zabitie Jesseho Jamesa zbabelcom Robertom Fordom a práve má v našich kinách film Zbohom, Bejby.
A šla som si znovu pustiť film Gerry (2002). Gus Van Sant do neho obsadil Afflecka spolu s Mattom Damonom. Hrajú kamarátov, čo sa spolu stratia v kalifornskej púšti. No a keďže sú Van Santove filmy kruté, aj ich príbeh sa skončí tragicky.
Uvedomila som si, že som tento film dlho nesprávne volala Gerry a Gerry. Možno to však nebolo náhodou. Obaja hrdinovia sa tak volajú. Nie je jasné, v akom sú vzťahu, či sú kamaráti, milenci, alebo príbuzní. Dokonca sa nedá vylúčiť, že sú tou istou osobou, ibaže s dvoma možnými osudmi.
Preto je možné, že pri ich tichom, meditačnom príbehu má silný existenciálny pocit asi každý, kto ho pozerá. Dokonca taký silný, že aj v smutnom živote vidí krásu.
Van Sant sa vie ozaj precítene a s pochopením pozerať na veci okolo. Takže asi preto môže mať takú milú tvár.
