ako rozpadávajúce sa, smutné, ošarpané. Lenže práve to sú tie miesta miest, kde to dýcha. Niekedy aj minulosťou, ako napríklad Kapitulská ulica.

Pritom mám rád modernú architektúru. To nie sú sklo-oceľové kocky také typické pre dnešnú Bratislavu. No keď už niekto príde s niečím progresívnym a na úrovni, vždy sa odniekiaľ vyrojí gang puristov a ochranárov, najmä ochranárov vlastných predsudkov a stereotypov. Ešte horšia je však snaha, keď niekto by mal rád Vydricu ako repliku z minulého storočia. To už je gýčovo naivný nápad hodný Bartfayovho Andersena či „sochy“ Čumila.

To potom môžeme stavať repliky stredovekých hradov alebo dinosaurov: urobme z Bratislavy Disneyland.

Aj tak však chodím mestom, zžívam sa s jeho typografiou, počnúc graffiti a končiac svetielkujúcimi oltármi designers outlet. Lebo mesto je organizmus oblečený v kabáte z umenia. A je na každom, čo práve preňho umením má byť.