Rovnako zdrvujúce ako nadbytok národných záujmov môže byť ich nedostatok. Príkladom je terajšia misia do Čadu. Európania tak chcú chrániť životy ľudí, ktorí utiekli pred genocídou v Dárfúre a strechu nad hlavou hľadajú v utečeneckých táboroch v susednom Čade.
Že by únia mala s Dárfúrom niečo robiť, znie už dlho. Náznaky samotnej čadskej misie padli vlani v polovici roka a jednotky mali doraziť na miesto v novembri, ale akcia sa odložila.
Dohodli sa na konci januára, ale stále sa nič nedialo. Dôvodom boli nové boje medzi vládou v Čade a rebelmi, ktorí podľa únie znemožňujú rozmiestnenie jednotiek.
Laikovi znie argument, že vojaci nemôžu ísť do oblasti, kde by museli bojovať, vtipne. Únia sa obhajuje tým, že nemôže robiť nič iné, ak chce zostať v konflikte nestranná.
Ideme strážiť civilistov do táborov, a nie vybojovať v Čade pokoj a mier, upozorňujú Európania. Formalistické zdôvodnenie postačí ako riadok do novín, nevysvetľuje však realitu. Tá je taká, že väčšine úniových štátov sa do Čadu nechce a už vôbec tam nemienia posielať svojich ľudí za situácie, keď by ich vracali v zinkových truhlách. Zo strany európskych vlád chýba národný záujem, prečo sa pre Čad obetovať. Má ho jediný štát, Francúzsko, bývalý kolonizátor. Nemecko však nerado vidí, že tam Francúzi sledujú vlastné záujmy pod vlajkou a s peniazmi únie.
Panujú obavy, ako si európske jednotky s takým početným francúzskym zastúpením udržia neutralitu v krajine, ktorej Francúzsko vládlo.
Pripomína to dobre známy príbeh o Európe, ktorá sa nevie postarať sama o seba. Africké konflikty sa prelievajú do Európy v podobe utečencov a ukazujú, ako v praxi vyzerá nedostatok politickej vôle. Únia si v Čade vyrába hanbu.
Autor: Brusel
