V Turecku dovolili študentkám chodiť na univerzity v šatkách. Keby nebolo predchádzajúcich škandálov v západnej Európe, kde mladé moslimky nútia, aby pobehovali prostovlasé, asi by sa táto správa svedčiaca o drobnej liberalizácii tureckých zákonov nijako zvlášť nepretriasala.
Áno, napísala som „liberalizácia“, i keď turecká opozícia sa obáva opaku. Pretože dovoliť niekomu správať sa tak, ako mu velí svedomie, chuť, výchova alebo sklon k extravagancii či konzervativizmu, to je krok k slobode. S jednou podmienkou. Jeho správanie nesmie zasahovať do životného priestoru ostatných, ktorí sa chcú haliť či nehaliť do iných závojov.
Nošenie šatky či klobúka nikoho neohrozuje. Ak by sme chceli byť dôslední, potom krížiky na krku vyhlásime za znak kresťanskej neznášanlivosti a prežehnanie sa na verejnom mieste budeme trestať vysokou pokutou.
Mohlo by sa však stať, že i tieto kúsky handier sa zmenia na zbraň obrovskej sily. V niektorých miestach, kde sa zákaz nosenia hidžábu presadzovalo veľmi tvrdo, sa už pôvodne svetské mladé moslimky začali stavať na svoje islamské zadné nohy.
A to je potom veľký priestupok. Mám doma troch moslimov a viem, o čom hovorím. Jeden z mojich orientálcov, štrnásťročný Suhrob, prišiel z Afganistanu celkom nábožensky nevšímavý. Ani sa nemodlil, ani ramadán nedržal a smial sa karikatúram na proroka Mohameda. Niekto mu v škole vraj vynadal do „špinavých moslimov“. Od tej chvíle odmieta vychádzať z domu bez kolah, čo je slušivá pletená čiapočka. Viem, prečo to robí.
Vzdoruje a demonštruje, zatiaľ, našťastie, len pomocou oblečenia.
