Čo poviete na Jeromea Kerviela, obchodníka, ktorý práve pripravil Société Générale o 7 miliárd dolárov svojimi tajnými predajmi?

Jorge Gonzalez Henrichsen,

Mexico City, Mexico

Jeho predaje zrejme neboli až také tajné. Vlastne by sme sa stavili, že odkedy sa začali odhaľovať detaily jeho podvodu, viacero jeho kolegov si len potvrdilo predtuchy. „Vedel som, že s tým chlapíkom niečo nie je v poriadku,“ zverujú sa. „Odjakživa som z neho mal čudný pocit.“ Niektorí spomínajú na časy, keď sa so svojimi obavami takmer zverili šéfovi, ale potom sa zarazili. „Nemal som žiaden dôkaz,“ odôvodnia vám to.

Je ťažko vyvrátiť tieto vysvetlenia. A je pravda, že organizácie – zvlášť tie hierarchické – si vedia vybudovať kultúry, v ktorých pešiaci nemajú to správne nadšenie podávať zlé správy nahor. Cítia, že ich riaditelia to ani nechcú počuť, a ich riaditelia sa nenamáhajú presvedčiť ich o opaku.

Nechceme sa pridať na štandardnú stranu „na vine je firma“, ale spoločnosti by mohli zamestnancom uľahčiť snahu ohlásiť svoje obavy. No naše skúsenosti hovoria, že i keď firmy poskytnú vhodné spôsoby, len máloktorí zamestnanci ich využijú. Krabice na návrhy ostávajú prázdne.

Dokonca aj v organizáciách, kde tých, čo sa ozvú, oslavujú, sa zdá, že bonzovať je proti ľudskej prirodzenosti. Ľudia radšej počkajú v nádeji, že darebák v ich radoch sa vyparí alebo že ho chytia. Takže sa tu a tam objavia prípady ako Kerviel – osamelí lotri, ktorí vyprovokujú šuškanie, ale nebijú na poplach.

V roku 1994, keď prišla firma Kidder, Peabody o stovky miliónov dolárov kvôli obchodníkovi menom Joe Jett, niekoľko jeho kolegov pripustilo, že ho už dlho podozrievali, že robí čosi nelegálne. „Keď niekto obchoduje s takými banálnymi výrobkami, nikdy nemôže mať také ohromné zisky,“ tvrdili prevažne. „Mysleli sme si, že tým hore to napokon dobije.“

Táto až príliš humánna dynamika pripomína tragédiu vo Virginia Tech (hoci, prirodzene, nemožno porovnávať rozsah týchto tragédií), kde študent v roku 2007 zavraždil 32 ľudí. Po tragédii povedali desiatky ľudí, ktoré s ním boli predtým v styku, že sa už celé mesiace obávali presne takéhoto incidentu. Niektorí to nahlásili, ale oveľa viac bolo tých, čo mlčky dúfali, že niekam zmizne alebo že si ho všimnú. Zanedlho po streľbe zaviedla Virginia Tech početné bezpečnostné opatrenia, ktoré mali znemožniť opakovanie podobnej tragédie. To sa stalo aj u Kidder, Peabody. A presne to sa stane aj v Société Generale.

Takáto reakcia je pochopiteľná a nutná. Je však iróniou, že pravdepodobnosť opakovania prípadu Jeromea Kerviela je nízka. Je pravdepodobnejšie, že jedného dňa sa niekde objaví darebák s iným, dômysleným plánom. Koniec koncov, predstavivosť zloduchov je vždy bujnejšia než predstavivosť klaďasov. Práve preto firmy nemôžu prestať povzbudzovať zamestnancov, aby prichádzali so svojimi podozreniami čo najskôr a odmeňovať ich za to.

Preto musia zabezpečiť, aby rizikoví manažéri mali skutočnú moc. Títo ľudia pričasto zarábajú menej a požívajú menší rešpekt, než tí, ktorých kontrolujú.

Napokon však všetci Kervieli tohto sveta budú držaní v šachu šťastným faktom, že ľudia sú vo všeobecnosti dobrí a kontrolné systémy sú vo všeobecnosti účinné. Porozmýšľajte o tom.

Mnohé firmy sú veľké ako mestá: Société Générale Griou so svojimi skoro 135 000 zamestnancami je asi rovnako veľká ako Bridgeport v Connecticute. Vzhľadom na to je svojím spôsobom ohromujúce, že obchod neplodí viac darebákov. Takže áno, jedného dňa sa objaví ďalší darebák, ktorý „prekvapí“ svet. No najväčšie prekvapenie je – vzhľadom na sklon ľudí mlčky vyčkávať – že ich nie je viac.