Keď má človek 23 rokov, málokedy presne vie, čo by chcel v živote robiť. To bol aj môj prípad. Akurát som vedela, že určite nechcem robiť v banke. A čo sa nestalo – dostala som ponuku práve z banky... Po krátkom zvažovaní som si nakoniec povedala – prečo nie, skúsim to. Život je niekedy iný, ako si človek predstavuje. Nastúpila som teda na oddelenie komunikácie a podujatí v banke Creditanstalt.
Ukázalo sa, že je to veľmi zaujímavá a pestrá práca. Za pomerne krátky čas som sa stretla s mnohými ľuďmi z banky a s významnými klientmi.
Zaskočilo ma akurát to, že prvé mesiace som len archivovala spisy úseku. Nechcelo sa mi do toho, ale napokon som bolo za túto prácu vďačná. Veľa som čítala, nasávala nové informácie a za pomerne krátky čas som získala slušný prehľad o práci úseku.
V praxi som si vyskúšala, že keď chce človek niečo dosiahnuť, musí sa veľa učiť a najviac sa naučí práve vtedy, keď je to ťažké.
Môj prvý džob ani zďaleka nebol naplnením mojich snov, ani jasným rozhodnutím – tak, a teraz nastúpim do banky a urobím v nej kariéru. Na začiatku som absolútne nevedela, do čoho idem. Ale musím povedať, že teraz to vôbec neľutujem. Zistila som svoje silné a slabé stránky a mohla som na nich postupne pracovať. Nahliadla som do fungovania banky, naučila som sa, ako správne komunikovať.
Chýbal mi však kontakt s priamym bankovníctvom, preto som po dvoch rokoch zmenila prácu v rámci banky.
Každá nová pozícia bola pre mňa školou. Keď riadite sto ľudí, potom tristo a neskôr povedzme päť tisíc, sú to neuveriteľné skoky a človek sa musí prispôsobiť aj inému štýlu manažmentu. V bankovníctve sa situácia mení každý deň, nedá sa zostať na mieste.
Ja osobne sa učím stále: každý deň, s každou novou situáciou.
