Piatok, 30. október, 2020 | Meniny má Simon, SimonaKrížovkyKrížovky

Petr Placák: Monarchiu držím pri živote

Spisovateľ, publicista a historik Petr Placák by chcel obnoviť České kráľovstvo. Voľba prezidenta je totiž nechutná a devalvuje hlavu štátu.

Petr Placák (1964) - v osemdesiatych rokoch patril ku kľúčovým postavám pražského literárneho undergroundu, publikoval v samizdate, istý čas hral v skupine The Plastic People of the Universe. Na čele skupiny Českých detí, ktoré hlásali obnovu monarchie, oPetr Placák (1964) - v osemdesiatych rokoch patril ku kľúčovým postavám pražského literárneho undergroundu, publikoval v samizdate, istý čas hral v skupine The Plastic People of the Universe. Na čele skupiny Českých detí, ktoré hlásali obnovu monarchie, o

"Voľby prezidenta vždy ukazujú, a to sa týka aj terajších v Česku, ako sa práve nimi devalvuje funkcia hlavy štátu. Verejnosť nemá na výber a je svedkom väčšinou nechutného súboja kandidátov, s ktorým priamo či nepriamo súvisia tlaky politických, lobistických a ďalších skupín, takže pôvodný zmysel volieb, ktoré by mali určiť človeka reprezentujúceho krajinu, sa úplne stráca. Je to nedôstojné a aj to je jeden z dôvodov, prečo som zástancom myšlienky obnoviť České kráľovstvo," tvrdí PETR PLACÁK, pražský historik, publicista a spisovateľ, ktorému vyšla už siedma kniha Fízl.

Skryť Vypnúť reklamu

Jej podstatná časť súvisí s ideou monarchie, ktorú v sebe nosí už od 80. rokov, keď organizoval demonštrácie proti komunistickému režimu aj prostredníctvom skupiny mladých ľudí s názvom České deti. Sformoval ju prevažne z radov svojich priateľov z literárneho undergroundu a v roku 1988 spísal jej program Manifest Českých detí, ktorý vyhlásil obnovu Českého kráľovstva. Napriek tomu, že jeho knihy sa stretli s pozitívnym ohlasom u odbornej kritiky, považuje práve manifest za vrchol svojej literárnej tvorby.

Dá sa brať vážne myšlienka obnovenia monarchie na českom území? Aký ohlas má medzi ľuďmi?

"V prieskumoch verejnej mienky sa pre monarchiu vyslovilo asi desať percent obyvateľstva, ale spústa ľudí o tom ani neuvažuje, možno im to ani nenapadne. Pritom však tá zasunutá vízia Českého kráľovstva v povedomí existuje, keď sú napríklad raz za čas vystavené svätováclavské korunovačné klenoty, tak je to pre ľudí udalosť a dokážu kvôli nim čakať v radoch aj niekoľko hodín."

Skryť Vypnúť reklamu

V čom je prednosť monarchie a funkcie kráľa pred prezidentom?

"To vychádza z toho, čo si myslím o voľbách. Keďže panovník, ktorý pochádza z vládnucej dynastie, nie je volený každých päť rokov, tak sa nezúčastňuje každodenného politického boja a môže naozaj byť nadstranícky a dôstojne stáť nad všetkými politickými prúdmi. To je dôležité preto, aby mohol držať latku verejnej diskusie na vysokej úrovni. Myslím, že vo všetkých konštitučných monarchiách, ktoré v Európe sú, je štátna správa trochu slušnejšia než v republikách."

Stačia tieto argumenty na to, aby sa vaša idea niekedy stala skutočnosťou?

"Je to, ako hovoria športovci, beh na dlhé trate. Pre mňa osobne je dôležité držať pri živote tú myšlienku. Niekedy môže prísť náhla zmena situácie a zrazu to bude aktuálne. V roku 1917 si tiež nikto nemyslel, že vznikne republika, bola to zhoda náhod. Existovala aj predstava kráľovstva, prípadne aj dvoch samostatných."

Skryť Vypnúť reklamu

Dá sa povedať, že po rozhodnutí o rozdelení ČeskoSlovenska v roku 1992 sa šance na obnovu Českého kráľovstva výrazne zvýšili, veď predtým v spoločnom štáte sa to dalo naozaj ťažko predstaviť, či nie?

"Ak mám byť úprimný, nevzdal som sa istý čas ani divokej vízie, že federálne Česko-Slovensko by tvorila v jeho západnej časti naša vysnívaná monarchia a východ, teda Slovensko, by bol republikou. Ale to už som ani ja nebral príliš vážne."

A ako sa pozeráte dnes na rozdelenie bývalého spoločného štátu, ak na chvíľu zabudnete na monarchistické túžby?

"Slovensko mi bolo a je blízke, mám tam mnoho kamarátov, na druhej strane ten prvorepublikový koncept Československej republiky bol mylný, lebo vytváral umelo československý národ, ktorý neexistoval. Slovákov nebral na vedomie. Tento český kultúrny imperializmus, ktorý som vždy odmietal, nakoniec vlastne prispel k tomu, že sa Slovensko osamostatnilo. Spôsobili ho teda do značnej miery sami Česi, ich nedostatok ohľadu na svojbytnosť Slovenska. Nad Česko-Slovenskom neplačem, ale ani nejasám, že zaniklo. Myslím, že nakoniec môžeme spolu perfektne fungovať v Európskej únii."

Skryť Vypnúť reklamu

Živia dnes vašu nádej na České kráľovstvo aj opačné príklady, keď sa republika zmenila na monarchiu?

"Španielsko je príkladom obnovy monarchie, keď po Francovej diktatúre začal fungovať kráľ. A Nórsko, keď sa v roku 1905 oddelilo od Švédska, vyhlásilo referendum, v ktorom sa ľudia vyslovili za kráľa a nie za republiku."

Program Manifestu Českých detí je teda pre vás stále aktuálny. Naozaj ho považujete za vrchol toho množstva textov, čo ste doteraz napísali?

"Určite je to jeden z mojich najvydarenejších literárnych výtvorov. Bol to síce v istom zmysle politický program, vysmievajúci sa nejakej aktuálnosti či zmyslu dialógu s mocou, ale rovnako ho možno vnímať ako báseň. Súvisí to priamo s tým, že svoju publicistiku nepovažujem za novinársku činnosť, ale za literárnu. Písanie je hlbokou súčasťou môjho života a je úplne vedľajšie, v akom žánri sa vyjadrujem. Navyše manifest, hoci v ňom bol aj kus recesie, si cením nielen pre text, ale aj kontext, v ktorom vyšiel."

Skryť Vypnúť reklamu

Máte na mysli to, že jeho časť uverejnilo v miliónovom náklade vychádzajúce Rudé právo, vtedy určujúce médium normalizačnej komunistickej žurnalistiky? Ako si to vysvetľujete?

"Režim už vtedy trochu zmätkoval, a jeho snaha zosmiešniť opozíciu mu v tomto prípade vôbec nevyšla. Určite to bolo aj tým, že vládna moc nedokázala České deti zaškatuľkovať. Pre nás to bola nielen obrovská reklama, ale predovšetkým ohromná zábava. Medzi rôznymi straníckymi dokumentami a uzneseniami či hláseniami o záväzkoch brigád socialistickej práce sa zrazu objavil náš manifest s vyhlásením, že České kráľovstvo stále trvá. Bolo to veľmi oslobodzujúce a na dlhé mesiace nás to občerstvilo. Taká by mala byť literatúra."

Oslobodzujúco pôsobí aj čítanie vašej najnovšej knihy Fízl, kde rekonštruujete svoju osobnú i celospoločenskú situáciu v osemdesiatych rokoch. Kedy ste sa rozhodli ju napísať?

Skryť Vypnúť reklamu

"Kedysi som komentoval časť svojho spisu z archívov ŠtB v Revolver Revue, potom som sa dostal k takzvaným situačným správam, ktoré vyrábala polícia pre vedenie ministerstva vnútra, kde boli hlásenia občanov, ktorí našli vo svojich schránkach letáky Českých detí, vyzývajúce na demonštrácie. Čiže udania. O tom som tiež písal najskôr v časopisoch, a tak vznikol základ knihy. V podstate som jednak komentoval svoj spis a v druhej časti opisoval isté modelové alebo typické situácie môjho zápasu s tajnou políciou či režimom všeobecne."

Knihu charakterizujete ako esej, dodajme, že dosť dlhú a dobrodružnú. Zlomyseľníkov však privádza k myšlienke, že ste ju nazvali esejou preto, lebo tento žáner ste ešte nemali vo svojej tvorbe zastúpený. Čo s tým?

Skryť Vypnúť reklamu

"Keďže už som knižne vydal román, básne, poviedkovo-publicistickú knihu, rozhovory, spomienkovú publikáciu, historiografickú prácu a teraz esej, budem musieť asi začať druhé kolo." (Smiech)

Významný priestor v knihe venujete tomu, že Štátna bezpečnosť nebrala České deti až tak vážne. Ako si to vysvetľujete?

"Zafungoval tam klasický psychologický efekt, komunistom pripadali najnebezpečnejší exkomunisti, teda ich bývalí stranícki kolegovia, vylúčení v normalizačných previerkach po okupácii v šesťdesiatom ôsmom. To boli totiž ľudia, ktorí podobne uvažovali, mali stále svoje kontakty v štruktúrach, a teda boli potenciálnym nebezpečenstvom pre oficiálnu moc. Potom tu existovala liberálna opozícia, ktorú komunisti tiež považovali za veľkého protivníka, ale ani vo sne im nenapadlo, že by ich mohla reálne ohroziť. Boli presvedčení, že ju mocensky a policajne zvládnu. A tie České deti pôsobili zrejme tak exoticky, že ich považovali za neškodné. Ich benevolentnejší prístup k nám sa, samozrejme, trochu zmenil, keď sme sami začali organizovať demonštrácie."

Skryť Vypnúť reklamu

V čom spočívala osobitosť boja vašej generácie s presilou štátnej moci?

"Rozhodujúce bolo, že sme zažili rok 1968, predovšetkým ten zlom z eufórie do normalizácie, to ohromné sklamanie a rezignáciu, len ako malé deti. Ja som mal štyri roky, mimochodom, práve v čase vstupu okupačných vojsk sme boli na Slovensku, pamätám si cestu domov, ako sme sa predierali medzi tankami. Samozrejme, od detstva sme čmárali na steny protikomunistické heslá, a neskôr, keď som plne pochopil, čo sa vtedy stalo, mi bolo jasné, že s týmto režimom nechcem mať nič spoločné. Ale na rozdiel od generácie našich rodičov, ktorí niečo mali a prišli o to - a teraz zďaleka nemyslím len na hmotné statky - my sme o kariére nesnívali. Keď sa nám vyhrážali, že sa nedostaneme na školu alebo nejaké dobré miesto, len sme sa tomu smiali. Žili sme si vo svojom autonómnom svete, využívali sme všetky slabiny, lajdáckosti a systémové diery režimu, mali sme vlastné koncerty, výstavy, literatúru. Samozrejme, že sme pritom nadväzovali na to, čo bolo pred nami alebo na to, čo prichádzalo zo Západu."

Skryť Vypnúť reklamu

Ako je možné, že režim si toto neuvedomil a nezvolil proti vám inú stratégiu?

"Štátna bezpečnosť bola moloch, ktorý mal nastavené určité metódy a podľa nich fungoval, používal na nás také isté páky ako na generáciu pred nami. My sme chceli napríklad cestovať, samozrejme, bolo to možné len v rámci republiky, takže každému z nás vyhovovalo, keď ho na istý čas vyhodili z práce. Túto stratégiu komunisti nedokázali zmeniť. Najmladšia generácia disentu tak prešla osemdesiatymi rokmi ako nôž maslom, bez väčšej ujmy. Tie veľké represie na prelome 70. a 80. rokov sa nás ešte netýkali, to sme boli školáci, a keď sme sa zapojili do protirežimových akcií, už bola trocha iná doba. Nebili nás, nik z nás nesedel dlhšie než pár dní, pričom sme robili veci, za ktoré by človek o desaťročie skôr dostal tvrdé väzenie."

Skryť Vypnúť reklamu

Ale starších predsa zatvárali aj vtedy.

"Áno, to už však režim, ktorý sa blížil ku koncu, robil chyby, čo bolo presne vidieť napríklad aj pri Palachovom týždni v roku 1989. Nás, ktorí sme pripravovali demonštráciu, krátko po zatknutí pustili, ale zato poslali do väzenia Havla, ktorý s jej organizáciou nemal nič spoločné, čo následne vyvolalo vlnu solidarity a pre komunistov ďalší zlý výsledok."

Disident Pavel Wonka však ešte v závere osemdesiatych rokov prišiel o život.

"To je iná história, on tam bojoval sám pod Krušnými horami, kde mal konflikty s miestnou komunistickou mafiou, ktorá ho zničila. Podobne to bolo aj u Ivana Martina Jirousa, ktorý mal tiež oficiálne bydlisko mimo Prahy, a tak vidiecki policajti si na ňom robili frčky. V Prahe to bolo jednoduchšie, tu sa dali robiť veci, za ktoré by človeka niekde na okrese okamžite zavreli."

Skryť Vypnúť reklamu

Ako ste vy, najmladšia generácia aktívneho protikomunistického odporu, vychádzali s chartistami?

"Ako s ktorými. Exkomunisti v Charte boli našou existenciou dosť rozzúrení už len preto, že komunisti sa vyznačujú nulovým zmyslom pre humor. Navyše neustále všetko prevádzali na politiku a politickú prácu a mysleli si, že my to znevažujeme. My sme si, samozrejme, naopak mysleli, že to znevažujú oni. Boli sme si kvit. Chartistickí liberáli okolo Havla nás brali skôr ako takú poetickú záležitosť, ktorá svojím spôsobom opozičné prostredie občerství a obohatí. No a niektorí to vyložene privítali, ako napríklad paradoxne ľavičiar Peter Uhl, ktorému náš manifest asi konvenoval s tou anarchistickou zložkou jeho osobnosti."

Skryť Vypnúť reklamu

Disent podľa toho nebol zrejme celkom idylickou platformou.

"Spájal ho odpor voči totalite, no jeho špecifickosť vyplývala z toho, že to spojenectvo bolo do istej miery umelé, v ňom pôsobili ľudia, ktorí by sa za iných okolností nikdy nestretli. V undergrounde sa zišli ľudia navzájom blízki, bolo to spoločenstvo oveľa spontánnejšie."

Vnímali ste nejaké rozdiely v pôsobení Štátnej bezpečnosti v Čechách a na Slovensku?

"Situácia v oboch častiach štátu bola z tohto hľadiska dosť odlišná. Čechy boli jednou z najstalinistickejších krajín v Európe - spolu s francúzskymi komunistami, na čo sa dosť často zabúda. Toto na Slovensku nebolo. Mnohí slovenskí komunisti chodili aj do kostola, tam komunizmus do istej miery suploval národné a sociálne veci. Dali sa u vás zohnať knihy, ktoré v Čechách nemohli vyjsť, politicky nepohodlní ľudia väčšinou, až na výnimky, nekončili v kotolniach, ale mnohí mohli zostať vo svojom odbore, hoci na nižších pozíciách. Neviem presne, ako to bolo na Slovensku s ŠtB, ale viem, ako fungovala tá bežná polícia, teda Verejná bezpečnosť. Keď sme tam prišli, policajti sa k nám chovali inak než u nás, ľahšie sme sa s nimi dohovorili."

Skryť Vypnúť reklamu

To do značnej miery vysvetľuje, že odpor voči režimu bol na Slovensku menej razantný ako v Čechách.

"Áno. Preto keď sa hovorí, že slovenský disent bol nepočetný a chartistov len pár, je to síce pravda, ale ja to ako nejakú výčitku nevnímam, treba to posudzovať práve z tohto pohľadu."

Ovplyvnil november '89 existenciu a budúcnosť Českých detí?

"Ako ich hovorca som bol v Koordinačnom centre Občianskeho fóra a stál som pred otázkou, či máme doň vstúpiť podobne ako všetky opozičné skupiny. Nakoniec som tú prihlášku odniesol, zhodou okolností to bolo asi dve hodiny predtým, než pustili Magora, teda Ivana Jirousa, z väzenia. Čakali sme ho v Galérii v Řečickej, kde sme v tom čase vydávali letákové noviny. Keď tam vstúpil, jeho prvá otázka patrila Českým deťom a nádeji, že nie sú členmi Občianskeho fóra. Len čo to dopovedal, uvedomil som si, akú hlúposť som urobil a povedal som: To je jasný, vole, že tam nejsme, a bežal som vziať späť prihlášku. Vďaka starému dobrému kriminálnikovi zostali tak České deti nezávislé aj po revolúcii."

Skryť Vypnúť reklamu

Urobili ste v hektických revolučných dňoch aj niečo iné, čo sa nedalo tak rýchlo napraviť?

"Bohužiaľ, nám vôbec nenapadlo zabrániť ničeniu archívov ŠtB. Pritom stačilo prísť pre niekoľkých študentov a jej sídlo na Bartolomejskej by sme bez problémov obsadili. Predišlo by sa tak mnohým nejasnostiam a ťahaniciam, ktoré trvajú dodnes."

Ale spochybňované sú aj tie dokumenty, čo sa zachovali.

"Tu treba od seba oddeliť dve veci - kvalitu dokumentov a ich funkciu. Tie materiály neboli vyrábané pre vonkajší výstup, ale pre vnútorné potreby kontrarozviedky, preto sú absurdné tvrdenia, že boli falšované či vymýšľané. Druhá vec je ich kvalita, kontext, ich autori i donášači boli často nekompetentní, takže je tam spústa neprávd, poloprávd a nezmyslov. Tie však nevznikali úmyselne, ale z neschopnosti."

Skryť Vypnúť reklamu

Štátna bezpečnosť však predsa vyrábala aj dezinformácie.

"Iste, tie fabrikovalo úplne iné oddelenie pre výstup von za iným účelom. To boli normálne provokácie. Napríklad som bol u Havla pred Palachovým týždňom a prišiel poštár s listom, že 16. januára sa chystá upáliť niekto na Václaváku."

Ako sa pozeráte na ľudí, ktorí sa ocitli v zoznamoch spolupracovníkov tajnej polície?

"Treba citlivo odlišovať jednotlivé prípady. Sú tam bezcharakterné kreatúry, ktoré ochotne udávali za peniaze, ale môže sa na zoznamoch objaviť aj človek, ktorý v slabej chvíli podľahol nátlaku a trebárs o pol roka sa vyviazal bez toho, aby niekomu škodil."

Vyriešila by všetko tzv. hrubá čiara? Mala by sa urobiť hneď alebo až potom, keď sa všetko zverejní a vysvetlí?

"Nikdy. Akákoľvek čiara za minulosťou je sám osebe nezmysel, lebo tá minulosť vždy určuje našu prítomnosť a budúcnosť, človek s ňou neustále žije. A nemusí ísť len o posledných päťdesiat rokov, ale aj o hlbokú minulosť. Ide však o kultivovanie diskusie o minulosti tak, aby spoločnosť nesťahovala dolu, ale naopak, aby ju dvíhala vyššie, dokázala sa s tým vyrovnať a urobiť krok nad to. Ideálne je, keď väčšina spoločnosti uzná základné veci, čo bolo dobré a čo zlé, a že sa potom debatuje len o detailoch. Ale keď sa začne diskutovať o samotnej podstate, či to bola doba zlá alebo dobrá, tak je spoločnosť na najlepšej ceste minimálne k nejakej retardácii, ak nie k niečo horšiemu."

Veríte, že ku kultivácii verejnej diskusie môže prispieť aj vaša kniha?

"Dúfam. Hoci jej názov môže budiť zdanie, že je to kniha o eštebákoch, jej podstatou je na konkrétnom vlastnom príbehu riešiť univerzálny problém vzťahu jedinca voči systému, jeho šancu oslobodiť sa od vecí, ktoré sa ho snažia chytiť do sietí. Tými nemusí byť len tajná polícia alebo totalitný režim, rovnaké nebezpečenstvo jedincovi hrozí aj v tzv. otvorenej spoločnosti, kde sú tie siete iné, nie také viditeľné, ale zato komplikovanejšie, sofistikovanejšie, vtieravejšie. Pomocou skúseností s ŠtB som chcel demonštrovať, že žiť slobodne, zostať sám sebou, závisí predovšetkým od človeka samotného a až potom od systému, ktorý je podružný."

Určitým druhom tých sietí, v ktorých môže dnešný človek uviaznuť, sú aj informácie z novín, rozhlasu a televízie. Ako sa dívate na fakt, že politici, ktorí sú pri moci, sa snažia ovládnuť verejnoprávne médiá?

"V konečnom dôsledku si tým pod sebou podrezávajú konár. Nekomerčné nezávislé médiá, ktoré fungujú ako verejná služba, by mali byť jedným z pilierov slobodnej spoločnosti rovnako ako parlament a ústavný súd, keďže majú chrániť politickú scénu pred veľkými kiksami. Keď sa to nedeje, tak sa zákonite skôr či neskôr niečo prevalí, čo destabilizuje celú spoločnosť. Spätne to potom znižuje aj vierohodnosť médií, ktoré tomu nedokázali zabrániť. Inou vecou, ktorá mi prekáža, je bulvarizácia aj tých verejnoprávnych médií."

Tie sa bránia číslami o sledovanosti, čítanosti či počúvanosti.

"U verejnoprávnych médií je to absurdný argument, u nich predsa o to vôbec nejde, ich cieľom a zmyslom je poskytovať objektívne informácie. Odvolávať sa na takéto štatistiky je to isté, akoby poslanci v parlamente hlasovali podľa prieskumu verejnej mienky."

V knihe Fízl ste sa na jednom mieste posťažovali, že dejiny sa niekedy tvoria na základe banality.

"Keď sa pozrieme pod pokrievku akýchkoľvek veľkých dejín, tak tam vidíme dejiny malé. Niekedy je až smiešne, čo všetko si rôzne krajiny povýšili na svoje štátne sviatky. Pri dobytí Bastily pár opitých mužov útočilo na kráľovské väzenie, v ktorom bol zavretý ich kamarát. Takzvaná veľká osobnosť sa pri podrobnejšom skúmaní neraz vyjaví veľmi negatívne. Dejiny sú výsledkom všetkého možného, dosť často ľudského zlyhania a malosti. Vo veľké idey, ktoré tvoria dejiny, rozhodne neverím."

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť
  2. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  3. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  4. Pôžička bez úrokov a poplatkov? Áno, existuje
  5. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  6. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  7. Magazín SME Ženy už v predaji
  8. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  9. UNIQA preberá dôchodkové fondy AXA, pre klientov sa nič nemení
  10. Pandémia urýchlila štart online duálneho vzdelávania
  1. 1,6 milióna stavených na Trumpa! Kto bude mať pravdu?
  2. O prenájom auta majú čoraz väčší záujem aj malé firmy. Ušetria
  3. Koronakríza: Pomoc našej banky počas pandémie ocenili vo svete
  4. Magazín SME Ženy už v predaji
  5. SPS ukončí rok miliónovými investíciami
  6. Dokážu benzínové fukáre odolať výzve akumulátorových?
  7. Trh s elektromobilmi stagnuje. Kríza by mu mohla pomôcť
  8. Fakulta drží tempo so súčasnými i budúcimi trendmi
  9. Poznáte najbohatšie firmy sveta? Podiel v nich majú aj Slováci
  10. Nové Porsche Panamera spája nespojiteľné
  1. Novodobý slovenský Baťa. Zamestnancom stavia domy 36 563
  2. Aplikáciu tohto Slováka používajú v 150 krajinách. Ako začínal? 24 729
  3. O levočský „nanozázrak“ sa zaujíma európsky trh 17 425
  4. Pohoda v domácnosti sa odvíja od jednej veci. Neuveríte, od akej 17 408
  5. Pracujete v IT? Táto slovenská firma neustále prijíma ľudí 16 845
  6. Príjem vs. dôchodok. Realita, na ktorú sa treba pripraviť 15 988
  7. Tradičná plodina zo Slovenska mizne. Čo sa deje so zemiakmi? 12 472
  8. ARÓNIA a RAKYTNÍK - podporí tvoju imunitu v boji s vírusmi 12 446
  9. Toto sú povolania budúcnosti. Niektoré prekvapili 11 241
  10. LEN DNES: Zľava viac ako 50% na ročné predplatné týždenníkov MY 11 102
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu