Štvrtok, 4. marec, 2021 | Meniny má KazimírKrížovkyKrížovky

O zvieratách a ľuďoch

Vybrať sa niekam do nehostinných končín, byť hodiny ticho len so svojimi myšlienkami, trpezlivo vyčkávať. Vzdať sa pohodlia, odolávať rozmarom počasia. Striehnuť s fotoaparátom alebo s kamerou na zviera. Sú ľudia, ktorí svoj voľný čas a svoje peniaze ...

(Zdroj: archív T.H)

Vybrať sa niekam do nehostinných končín, byť hodiny ticho len so svojimi myšlienkami, trpezlivo vyčkávať. Vzdať sa pohodlia, odolávať rozmarom počasia. Striehnuť s fotoaparátom alebo s kamerou na zviera. Sú ľudia, ktorí svoj voľný čas a svoje peniaze neinvestujú do radostí bežných smrteľníkov, ale vyberú sa pozorovať do prírody živé tvory. Aj vďaka nim máme šancu spoznať svet taký, aký naozaj je.Ten, čo sa priatelí s bobrami

Režisér, fotograf a kameraman Tomáš Hulík je živým dôkazom toho, že sny sa môžu splniť, ak na nich dostatočne pracujeme. Ako jeden z mála ľudí na svete sa spriatelil s rodinkou bobrov, ktorí jeho tímu dovolili vstúpiť do súkromia. Tomášove filmy majú veľký úspech v zahraničí, možno väčší ako u nás.

"Keď som bol malé dieťa, chodil som s otcom stále do prírody, na motýle. Mám na to fantastické spomienky," hovorí. "Dnes zaujímajú deti iba počítače a mobily, vzťah k prírode súčasnej generácii absolútne chýba. Môj otec je výtvarný umelec. Čerpal z prírody a vychovával ma k vnímaniu krásy, k čomu príroda patrí. Ja som len pokračoval v nastúpenom vzťahu, ktorý sa nedá naučiť. Stáva sa mi, že keď zoberiem ľudí do lesa, vidím ďatľa, množstvo chrobákov, motýle a moji hostia ich nevidia. Naučil som sa pozerať a mám vycvičené oko. Príroda je pre mňa 3D kino. Človek si sadne a stále sa tam niečo deje, stále je tam vnem, emócia."

Jazvec ignorant

Bobor európsky na našom území nežil stodvadsať rokov. Koncom minulého storočia sa však začal vracať naspäť. Tomáš Hulík sa k nemu dostal okľukou. S kolegami začínali ako fotografi, chceli nasnímať jazveca, ale ten ich úplne odignoroval. Jedna známa prišla s nápadom venovať sa bobrom na rieke Morava. Prvá poriadna fotka vznikla až po roku pozorovaní. "Počas tohto obdobia sme si uvedomili, že to nie je len objekt na fotenie, ale inteligentný tvor s osobnosťou. Fotografia samotná odchádzala na vedľajšiu koľaj. Chodili sme za nimi desať rokov a vždy sa stalo niečo, čím nás prekvapili, čo sme ešte dovtedy nevideli."

Ďalší aspekt pozorovania bola filmárčina. K nej sa Hulík dostal podľa vlastných slov vďaka svojej lenivosti. "Do školy nám vtedy kúpili kameru a začal som pozorovania zapisovať na filmový záznam. Pri zvládaní kamery mi veľmi pomohol režisér Jaro Mikuš, ktorý s nami chodil do prírody. Mal som šťastie, že som rýchlo vhupol do veľkého ,biznisu' s prírodovednými filmami a dostal som možnosť robiť s najlepšími odborníkmi."

Popredný bobrológ

"Vo svete bolo veľmi málo skupín, ktoré s bobrami nadviazali takýto dôverný vzťah, takže sa na mňa začali obracať vedci z celého sveta a rýchlo som sa začlenil medzi bobrológov," hovorí Hulík. Vďaka rakúskym investorom nakrútil tri filmy o týchto zvieratách, štvrtý bol o ňom samotnom. O spoluprácu sa prihlásila aj česká mutácia prestížneho časopisu National Geographic.

Hulík je úspešný aj medzi "neodbornou verejnosťou". Zvolil si úplne iný systém práce ako vedec, ktorý robí pozorovania a potom ich publikuje v odborných časopisoch, ku ktorým sa normálny človek nedostane.

Bobricu, matku bobrej rodiny, ktorú Hulíkova skupina pozorovala, pomenovali Ráchel (podľa toho, ako rachotí chvostom o hladinu). "Stalo sa, že po tom, čo v Rakúsku vysielali moje filmy, začali bobrom hovoriť Ráchel. To je famózny úspech, keď niečo z filmu prejde do reči normálnych ľudí. Rovnaký pocit uspokojenia mám z toho, že som sa zblížil s divými zvieratami. A zároveň sa teším, aké príjemné to je pre ,normálnych' ľudí. Teraz nám beží veľká výstava fotografií s bobrami a ľudia na to reagujú fantasticky. Dokonca jeden malý chlapec z Bardejova nám napísal, že keď sa druhýkrát narodí, chce byť bobrom."

Ako sa zdravia

Dlhodobý vzťah človeka mení, a to platí aj o spolužití s bobrami. "Keď človek čaká, má možnosť premýšľať. Niekedy sa stane, že aj dva týždne nič nenafotíte a nenatočíte. Takže som sa naučil trpezlivosti, pokore. Tá láska sa potom možno prenáša aj do našej sociálnej sféry, že aj v reálnom živote som trpezlivejší. Je tu však rozdiel - v prírode neexistuje hlúposť a závisť. A tie ma vedia vytočiť. Nahnevať môže jedine to, že zviera sa nespráva tak, ako si to predstavujete, alebo vám ujde záber, lebo pekné okamihy väčšinou trvajú veľmi krátko, pár sekúnd, a nedajú sa vrátiť. Taká je príroda. V lese sme už boli inventár, nechcem povedať, že súčasť bobrej rodiny. Pochopili sme to v momente, keď nám bobrica dovolila priblížiť sa k mladým až na vzdialenosť pár centimetrov, raz sa dokonca stalo, že bobríča si pomýlilo môj prst s cecíkom. Nakrúcali sme päť mláďat, čo je absolútna rarita, boli sme jedni z prvých na svete, čo to urobili. Bobrom sme sa prihovárali špeciálnou rečou, snažili sme sa napodobniť ich zvuky. Stalo sa nám, že bobor plával okolo nás, pozdravili sme ho jeho rečou, priplával až k nám a odzdravil. Bobry sa totiž takto identifikujú, aj keď vchádzajú do nory. Niekedy som si pripadal ako vo filme Arabela. Keď zjedli mäso z bieleho hada, rozumeli reči zvierat."

Tomáš Hulík nedávno dokončil film o Tatrách, v ktorom filmovali všetky možné zvieratá - rysy, medvede, kamzíky, orly, vlky. "Bolo to trochu náročnejšie, lebo tam bolo viac druhov," hovorí. Samostatný film chystá o strážcovi Národného parku Malá Fatra Milošovi Majdovi, ktorý svoj život zasvätil zvieratám - dôležitú úlohu vo filme bude mať rys.

Peniaze na projekty sa zháňajú ťažko, príroda pre sponzorov nie je až taká zaujímavá. "Smutné je, že sa mi oveľa ľahšie zháňajú peniaze na moje projekty v zahraničí, aj keď aj tam to začína byť veľmi zlé a televízie nemajú toľko peňazí ako kedysi. Je zbytočné nad tým plakať, človek sa musí zmieriť s tým, že je to tak. Vždy sa to nejako dá, a kto chce preraziť, musí byť aj veľmi dobrým manažérom. A musí mať aj primeranú dávku drzosti."

Sen chrobáčkara

Fedor Čiampor je entomológ, teda "chrobáčkar" z Ústavu zoológie Slovenskej akadémie vied. Obaja jeho rodičia sú biológovia. Z neho chceli mať niečo iné, mysleli si, že technický smer bude pre život lepší, ale gény sa nezaprú. Čiampor bol štyrikrát na expedícii v Malajzii, skúmal vodné chrobáky.

"Ak chce človek takéto niečo absolvovať, musí naozaj veľmi chcieť," hovorí. "Iniciatíva vyšla

od môjho školiteľa, docenta Jána Kodadu. Trikrát som bol s ním, štvrtýkrát už so svojou manželkou Zuzkou, ktorá pracuje o pár dverí ďalej odo mňa a má podobnú špecializáciu. Spolu zbierame chrobáky, už sme aj spolu publikovali, v tomto sa absolútne dopĺňame."

Juhovýchodná Ázia je pre chrobáčkarov zasľúbená zem, stále sa tam dajú objaviť nové druhy. Čiampor sa špecializuje na vodný hmyz. "V našich podmienkach sa dá nájsť v jednom potoku tak päť druhov z čeľade, s ktorou pracujem. V tropických potokoch sa v dobrej sezóne dajú nájsť desiatky druhov, pri dobrej konštelácii aj štyridsať. Podarilo sa nám vždy zozbierať ohromný materiál, na konte máme asi sto nových druhov a dokonca aj nové rody, to je veľmi dobrá bilancia."

Ako sa krstí chrobák

Ak niekto objaví nový živočíšny druh, má právo dať mu meno. Entomológovia nezvyknú dávať chrobákom mená podľa seba. "Na expedícii zbierame materiál aj pre kolegov, ktorí sa špecializujú na iné čeľade, takto si vypomáhame. Keď niekto nájde vo vzorkách nový druh, môže ho ako výraz vďaky pomenovať po kolegovi, ktorý mu ho doniesol. Niekedy si uctíme starších biológov tak, že druh pomenujeme po nich. Raz som pomenoval chrobáka aj podľa svojho starého priateľa. Vzniklo to tak, že mi kládol presne takéto otázky - či môžem toho nového chrobáka pomenovať ako chcem, a keď som mu povedal, že áno, tak sa zo žartu spýtal, či by to šlo aj po ňom a ja som ho skutočne po ňom pomenoval. Veľmi ho to potešilo."

Megaexempláre a kobra

"Počas dňa bývame v potoku. Niekedy, keď podvečer vylezieme z vody, napneme plachtu a zapneme generátor na svetlo - lietajúci hmyz priťahuje svetlo, sadne si na plachtu a tam ho môžeme odchytiť. Je fascinujúce sedieť na lúke okolo polnoci a počuť, ako sa z diaľky blíži niečo podobné helikoptére a na plátne pristane pätnásťcentimetrový chrobák. V Malajzii sú naozaj obrovské exempláre, ktoré vyrážajú dych aj laikom, nielen nám - odborníkom. Ja tieto cesty milujem, som fascinovaný pestrosťou druhov a okrem toho je tam množstvo vecí, ktoré človek bežne nevidí, aj keď výskumu venujeme väčšinu času, samozrejme si pozrieme aj krajinu a už sme si tam našli aj kamarátov."

Dramatické chvíle vraj nezažívali, Malajzia je pokojná a bezpečná krajina, na rozdiel od Vietnamu alebo Laosu, kde už entomológov aj zavraždili. "V Malajzii sú ľudia extrémne priateľskí, väčšinou hovoria po anglicky a stále sa chcú s človekom fotiť."

Ani v prírode nečíha zvláštne nebezpečenstvo. "Len raz, v potoku okolo mňa preplávala jedenapolmetrová kobra - asi desať centimetrov od mojej nohy, myslel som si, že to je nejaký papek, a až keď bola blízko, zistil som, čo to je. Našťastie ma ignorovala. Raz som zasa vyplašil roj divých ôs. Doteraz nechápem, ako sa mi podarilo pred nimi skryť vo vode hlbokej dvadsať centimetrov. No a docent Kodada stretol tigra, čo ho vôbec nepotešilo, lebo nie je adrenalínový typ."

"Neviem, ako je to v zahraničí, ale ak niekto podporí takúto expedíciu, väčšinou je to človek, ktorého poznáme už dlhšie. Nejde o veľké sumy, ale aj tak sme za ne nesmierne vďační. Nebývame v dobrých hoteloch a sme čo najbližšie prírode. Ak chceme ísť na expedíciu, musíme do nej dať aj vlastné peniaze, a aj vlastný voľný čas. Bohužiaľ, nemáme sa ako našim sponzorom revanšovať za ich pomoc. Nás netočí televízia, kde by sme sa mohli ukazovať vo firemných tričkách alebo šiltovkách. No môžeme po nich pomenovať nový druh," dodáva "chrobáčkar". "Našťastie, zamestnávateľ nám vychádza v ústrety, lebo vie, že sa tam nejdeme kúpať, ale je z toho vždy odborný efekt," uzatvára Fedor Čiampor.

Dve dievčatá a tulene

Saša Zahradníková mala 22 rokov a jej kolegyňa z prírodných vied Nana Martínková 23, keď sa vybrali na päťmesačnú expedíciu, ktorá zmenila ich život. Spolužiak z biológie ich navnadil na pozorovanie bajkalského tuleňa, jediného sladkovodného tuleňa vôbec. Vyskytuje sa na Uškaních ostrovoch.

"V marci tulenice rodia, takže našou prvou úlohou bolo spozorovať nejaké mláďa," hovorí Saša Zahradníková. "Väčšinu zimy žijú pod vodou, do ľadu si vyškriabu dýchacie otvory. Keď ľad hrubne, tie diery si udržiavajú, takže dostávajú kónický tvar. To robia v oblastiach, kde sú záveje - sneh prepúšťa kyslík a tuleň môže normálne dýchať. Dýchací otvor signalizuje kopček, ktorý je zvnútra zľadovatený od teplého vzduchu, takže vznikne akýsi malý stan. Samice ho zvnútra rozhrabú, aby bol priestor, a tu prídu na svet mladé. Pár dní nevedia plávať, potom už vedia, ale aj tak sa zdržiavajú v brlohoch, kde ich samice chodia dojčiť."

Noci na ľade

"Náš plán bol takýto: budeme hľadať hniezda a pokiaľ sa nám podarí nejaké nájsť, budeme sa snažiť doň urobiť dieru tak, aby sme ich nevyrušili a mohli ich pozorovať. Prvé hniezdo sme našli pomerne rýchlo, urobili sme otvor, na ktorý sme dali sklo, aby cezeň nefúkalo, ale samica s mladými aj tak hniezdo opustila - samice si vždy robia aj záložné hniezda pre prípad potreby. Ostali sme tam aj na noc a snažili sa počúvať, čo sa deje vnútri, ale to bolo ťažké, lebo jazero vydáva samo osebe zvuky, niekedy pôsobili až halucinogénne. Na noc sme potom na ľade ostávali pravidelne, na striedačku, mali sme stan a dva spacie vaky, jeden v druhom, na dvoch karimatkách. Bolo nám zima, ale dalo sa to vydržať. Keď sme si boli isté, že je hniezdo prázdne, rozhrabali sme ho a videli sme, že dýchací otvor je už zamrznutý. V hniezde sme našli niekoľko tuleních chlpov a zmrznutú voš, ktorých majú tulene požehnane."

Raz v noci Saša pocítila, že do nej vlieza zima, asi aj choroba. Aby to do rána nedopadlo zle, vybrala sa oproti tme na základňu, čo bolo niekoľko kilometrov. Bolo to dosť dramatické. Inokedy zasa víchrica zahrabala Nanu pod vrstvu snehu. "Keď sme sa po ňu ráno, keď vietor utíchol, vybrali, bola tam len súvislá snehová plocha. Nebola hlboko, ale bolo to pre ňu ťažké, má klaustrofóbiu," spomína Saša.

Pia

Nájsť tulenie brlohy nie je ľahké ani v polovičke apríla, keď už slnko roztopí ich snežné strechy. Na jednej výprave sa dievčatám konečne podarilo niečo, čo sa bežne nestáva ani skúseným pozorovateľom - na ľade neďaleko roztopeného brloha ležalo biele, asi päťdňové tulenie mláďa. Narodilo sa veľmi neskoro, úplne na konci sezóny. Je to skutočne rarita, lebo asi po týždni začína biela srsť vypadávať a nahrádza ju krátka tmavá.

"Takéto mláďatá sa stávajú ľahkou korisťou pre havrany, je to prirodzený výber, ale to sme nemohli dopustiť. Po fotení sme Piu - tak sme samičku pomenovali - vzali na stanicu s tým, že ju večer, keď už havrany budú spať, vrátime späť a budeme dúfať, že ju matka nezavrhne. Na stanici bola hviezdou, ale jej sa to veľmi nepáčilo. Mrnčala, potom aj plakala, znelo to ako plač šteniatka, bola hladná, túlila sa k mojim otepľovačkám, lebo si myslela, že je to jej mama. Večer sme ju odniesli späť a položili k dýchaciemu otvoru. Bol už pokrytý vrstvou ľadu. Ráno sme sa boli pozrieť a zbadali sme nehybné telíčko. Už sme Piu oplakávali, tak som išla aspoň pohladkať mŕtvolku a ona na mňa vypleštila oči. Diera bola pokrytá len tenkou škrupinkou, takže matka tam bola nanajvýš pred hodinou. Pia odkráčala k otvoru a vliezla do vody, vystrčila hlavu a na rozlúčku sa ešte na nás pozrela veľkými očami. Spokojne sme odišli a pri ďalšej kontrole sme už nenašli nijaké stopy po zvieratách. Dúfame, že sa jej nič nestalo a v Bajkale má už množstvo potomkov."

Tulene sa zviditeľňujú

Koniec zimy spôsobuje topenie snehu a brlohy sa začínajú rúcať. Tulene ich aj tak už nepotrebujú, lebo prvý aprílový týždeň začínajú pĺznuť. Na to musia byť suché, takže vychádzajú na ľad slniť sa. "Keď sme sa už rozlúčili s myšlienkou, že nakukneme do hniezda," hovorí Saša, "začali sme mapovať dýchacie otvory. Ak sme zazreli zvieratá, išli sme tam, lebo sme vedeli, že tam budú aj dýchacie otvory. Tie sme zakresľovali na mapu s tým, že buď je otvor aktívny, alebo sa dá podľa hrúbky ľadu zistiť, kedy tam bol. Pri tom sme nadobudli celkom slušné stopárske skúsenosti."

V čase pĺznutia už ľad začína praskať a mení sa na kryhy. Na člnoch prichádzajú poľovníci. Znie to brutálne, ale tulene v podstate nemajú na Bajkale prirodzených nepriateľov, a preto národný park vydáva povolenie na odstrel konkrétneho množstva tuleňov.

Saša a Nana snívajú, že sa na Bajkal ešte vrátia, možno už nie za tuleňmi, ale za ľuďmi, ktorých si obľúbili. O svojej skúsenosti napísali aj knihu, ktorá však stále len čaká na svojho vydavateľa.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Získaj náskok pred štartom
  2. Buďte v najlepšej spoločnosti!
  3. Desať dôvodov, prečo študovať na Trnavskej univerzite
  4. Za kvalitným vzdelaním nemusíte do sveta! Príďte na EkF TUKE
  5. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  6. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  7. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  8. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  9. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  10. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  1. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  2. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  3. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  4. Počas pandémie vzrástli obavy z právnych sporov
  5. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  6. A new, multifunctional centre will revive the Danube embankment
  7. BILLA má nový vernostný program pre deti – „SuperOsma“
  8. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  9. WESTech je distribútorom Dell Technologies na Slovensku
  10. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  1. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 17 989
  2. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 17 012
  3. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 15 948
  4. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 8 595
  5. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 8 412
  6. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 7 615
  7. Dovolenka v Egypte: Vyskúšali sme, ako sa aktuálne cestuje 7 399
  8. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 7 121
  9. Spoznajte Olomouc – univerzitné mesto a svoju budúcnosť 6 528
  10. 10 vecí, kvôli ktorým do banky už chodiť nemusíte 6 067
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu