Ešte pred dvoma rokmi fungovalo pod ôsmimi samosprávnymi krajmi takmer 30 zariadení, ktoré mohli školy využívať na pobyty v prírode. Od januára 2005 už nie sú financované zo štátneho rozpočtu, ale z podielových daní vyšších územných celkov.
V súčasnosti sa dajú spočítať na dvoch rukách. Kraje, ktoré ich zdedili, ich rušia alebo predávajú.
Musia si na seba zarobiť
"Dnes sú školy v prírode príspevkovými organizáciami. Od zriaďovateľov - krajov dostávajú príspevok na osobné náklady. Prevádzkové náklady si financujú z vlastných zdrojov. To znamená, že si ľudovo povedané musia na seba zarobiť," hovorí Katarína Duchová z odboru školstva na Krajskom úrade v Trenčíne. Tie, ktoré chcú prežiť, ponúkajú rôzne aktivity, napríklad pobyty dospelým osobám, prenajímajú priestory na školenia, kurzy, sústredenia, a slávnostné podujatia.
Konkurencia súkromníkov
Podľa platnej legislatívy nemusí zriaďovať školy v prírode len samosprávny kraj. A práve konkurencia súkromných zariadení mnohé štátne zariadenia pochovala. V Košickom kraji dnes funguje jediná štátna škola v prírode, v Prešovskom kraji museli zrušiť deväť škôl.
"Zastarané, opotrebované izby aj s desiatimi poschodovými posteľami, so spoločnými sociálnymi zariadeniami, nemohli konkurovať súkromným zariadeniam. Z týchto dôvodov využívali klienti pri rovnakých cenových reláciách radšej služby na vyššej úrovni, ktoré poskytujú súkromné zariadenia," hovorí Karol Lacko, vedúci odboru školstva Prešovského samosprávneho kraja.
"O tom, kam pôjdu deti do školy v prírode, rozhodujú predovšetkým rodičia, a tí, samozrejme ich posielali do krajších a modernejších priestorov. A tak štátne zariadenia spustli," dokladá Štefan Kandráč, vedúci rovnakého odboru Košického kraja.
V Prešove sa radšej rozhodli, že finančné prostriedky, ktorými dotovali nevyužité školy v prírode, využijú v rámci školského stravovania a domovov mládeže.
Už nielen päť korún
V poslednom období pribudlo rodičov, ktorí nemajú na zaplatenie poplatkov za školu v prírode. Tie sa pohybujú od dvoch tisíc vyššie. Niektoré školy ich neorganizujú vôbec, ďalšie iba sporadicky.
Nájdu sa aj také, ktoré si bez školy v prírode nevedia predstaviť školský rok.
Psychologička Dagmar Kopčanová odporúča relaxačné pobyty školákov. "Nové prostredie deťom prospeje nielen po zdravotnej stránke, ale aj po psychickej. Školská práca má viac relaxačnú podobu, deti sa zbavia stereotypu," hovorí.
Svoj najväčší boom zaznamenali školy v prírode v osemdesiatych rokoch minulého storočia. Vtedy platilo, že všetci veľkí znečisťovatelia ovzdušia musia deťom z ohrozených oblastí prispievať na pobyt v školy v prírode. Ministerstvo školstva vypracovalo zoznam okresov a škôl, ktoré sa učili v prírode prednostne. Rodič dieťaťa sa na jeho pobyte podieľal úplne smiešnou sumou, piatimi korunami na deň, a tak do škôl v prírode chodilo takmer sto percent školákov.
Nízka účasť pre peniaze
Dnes pre peniaze chodia školáci zo Základnej školy na Školskej ulici vo Vrbovom do školy v prírode len sporadicky. "Cenové relácie sú pre mnohých rodičov nedostupné," hovorí zástupca riaditeľa Ján Karkuš. Vlani v júni síce boli, ale to pospájali päťdesiat detí z rôznych ročníkov. V rekreačnom zariadení neďaleko Partizánskeho to jednotlivca vyšlo komplet na 2200 korún.
Základná škola Jánošovka v Čiernom Balogu školy v prírode neorganizuje. "Bolo by to zbytočné, sme uprostred hôr, prírody si užijeme," hovorí Zora Laubertová, riaditeľka školy.
Aj Ema Mílová, riaditeľka bratislavskej Základnej školy na Drieňovej ulici, hovorí, že záujem rodičov klesá. Pred troma rokmi nebola napríklad v škole v prírode ani jedna trieda. "Podarí sa to iba vtedy, keď pospájame deti z viacerých tried, ba aj z viacerých ročníkov. Tak to bolo vlani na jeseň. Sedem- až osemdňový pobyt vychádza s ubytovaním a stravou asi na dvetisíc korún, ale k tomu treba pripočítať cestovné, všeličo dokúpiť, a to už rodičia hovoria, že je finančná záťaž," hovorí riaditeľka.
Iní rodičia sa pobytov v prírode dožadujú
Ináč uvažujú rodičia žiakov z ďalšej bratislavskej školy na Vrútockej ulici. Riaditeľka Darina Bezáková hovorí, že si ani nevie predstaviť školský rok bez školy v prírode. Rodičia na nej trvajú, a tak ju každoročne absolvujú prváci až štvrtáci. Žiaci z druhého stupňa uprednostňujú výlety.
Rovnaký postoj majú rodičia v dedinke Častá. "Naši tretiaci a štvrtáci chodia každý rok, a účasť je takmer 90-percentná. Len máloktorý rodič na ňu nemá, hovorí Hyacinta Volnerová, riaditeľka základnej a materskej školy. "Na dedinskej škole nemôžete mať veľké oči, ja sa snažím individuálne nájsť také kapacity, ktoré si rodičia detí môžu dovoliť. Týždňový pobyt na Duchonke ich vlani vyšiel komplet aj s cestou na osobu 2500 korún.
Aj Základná škola na Haličskej ulici v Lučenci chodí do školy v prírode pravidelne, vlani sa dokonca vybrali na desať dní do Chorvátska. "Pozbierali sme päťdesiat detí od štvrtého až po deviaty ročník, jednotlivca to stálo približne 8-tisíc a už teraz sa rodičia pýtajú, či niečo podobné zopakujeme," hovorí Eva Marková, riaditeľka školy.
V Lehniciach finančne pomáha obecný úrad
Žiaci zo slovenskej Základnej školy v Lehniciach chodia do školy v prírode každý druhý rok. "Je ich málo, v každom ročníku máme len po jednej triede, ale musíme prihliadať aj na finančné možnosti rodičov, hovorí Jarmila Hanidžiarová, riaditeľka školy. Aby naplnili autobus, pospájajú záujemcov od druhej až po štvrtú triedu. Ak ich je málo, spoja sa so susednou maďarskou školou. Počas letných prázdnin deťom na rekreáciu prispieva obecný úrad. Každý rok sa desať dní rekreujú v Kováčovej alebo inde. Z trojtisícové poplatku uhradí každému dieťaťu polovičku obecný úrad.
Šesťdesiatročná história
Školy v prírode začali vznikať v roku 1949 pod názvom Rekreačné strediská školskej mládeže. "Dnešný názov majú od roku 1978.
Od začiatku ide o špecializované zotavovacie zariadenia pre predškolskú mládež a žiakov základných škôl," povedal Vladimír Michalička z Múzea školstva a pedagogiky v Bratislave.
Ich úlohou bolo v začiatkoch poskytovať oddych a rekreáciu najmä žiakom z väčších miest a priemyselných oblastí, v ktorých sa od 50. rokov minulého storočia začalo zhoršovať životné prostredie. Počas pobytu sa preberala vyučovacia látka podľa platných učebných osnov, ale v kondenzovanejšej podobe.
Vo voľnom čase sa deti venovali športovým, rekreačným a turistickým aktivitám. Na konci osemdesiatych rokov bolo v rôznych regiónoch Slovenska okolo 25 škôl v prírode. Po roku 1989 sa ich sieť rozrástla, ich zriaďovateľom dnes môže byť aj neštátny subjekt, fungujú však už na podnikateľskom základe.
Počet štátnych škôl v prírode za posledné dva roky rapídne klesol.
Dnes ich osem samosprávnych krajov spravuje iba päť.
Vyučovanie v prírode je kratšie
Chod škôl v prírode sa riadi vyhláškou ministerstva školstva z roku 1994. Podľa nej sa do školy v prírode prednostne vysielajú deti z oblastí, kde je mimoriadne ohrozený zdravý vývoj detského organizmu, a to spravidla raz za školský rok.
Škola v prírode môže trvať najdlhšie 12 dní. Žiaci sa môžu zúčastniť len so súhlasom rodiča alebo iného zákonného zástupcu, ktorý musí predložiť čestné vyhlásenie o bezinfekčnosti okolia dieťaťa a o tom, že dieťa nemá prenosnú chorobu.
Pre žiakov, ktorí nejdú do školy v prírode, zabezpečí riaditeľ školy vyučovanie v inej triede alebo v inej škole. Vzdelávací proces je v škole v prírode rozvrhnutý na šesť dní v týždni. Žiaci prvého stupňa majú denne štyri 40-minútové vyučovacie hodiny, na druhom stupni päť.
Výchova mimo vyučovania je zameraná najmä na ekologickú, estetickú výchovu, telovýchovnú i rekreačnú činnosť.
