Francúzska spisovateľka Laurence Cossé (1950) si v knihe poviedok Už nepíšete?, ktorou sa u nás predstavuje po prvý raz (Vyd. Pectus, Košice 2007, preklad Vladimíra Komorovská), kladie zvláštnu otázku: ako je to so spisovateľmi dnes? Údajne – podľa prekladateľkinho úvodu – inšpirovaná vydavateľskými katalógmi, podľa ktorých väčšina autorov napísala jednu–dve knihy a potom sa ich meno stratilo, začala rozmýšľať, čo sa s nimi ako spisovateľmi stalo, prečo prestali písať a podobne.
Tých jedenásť poviedok však nemôže odpovedať na otázku, ktorá je na jednej strane príliš všeobecná a na strane druhej si pre každý jednotlivý prípad vyžaduje prísne individualizovanú odpoveď. A tak autorka na jedenástich príkladoch iba demonštruje, že písanie literatúry je motivované raz celkom náhodným podnetom, inokedy osobnou krízou, či osobnou potrebou autora alebo snahou upútať na seba pozornosť, prípadne existenčnou nevyhnutnosťou. Literatúre pritom nastavuje dosť krivé zrkadlo.
Kdesi medzi riadkami presvitá jej zámer skôr parodovať písanie, ako brániť jeho výsledky pred neprajnosťou vydavateľov, neúprosnými zákonmi trhu, literárnymi porotami a kritikmi.
Už prvá poviedka, v ktorej sa na verejnosti prezentuje kniha odmenená významnou cenou, má parodické ladenie. Knihu totiž nenapísala žena stojaca pred mikrofónom, ale jej matka – dôchodkyňa, ktorá trpí Alzheimerovou chorobou a predtým pracovala na recepcii v jednom vydavateľstve, čo ju vlastne podnietilo pustiť sa do románu. Rukopis vznikol pred niekoľkými rokmi a odráža biedne životné podmienky „nezaujímavej“ ženy, ktorá teraz vyvoláva dojemnosťou svojho príbehu všeobecný záujem.
V ďalších poviedkach si autorka vyberá iné prostredia a iné typy spisovateľov, počnúc profesionálmi a končiac amatérmi, pričom má motív písania často epizodickú podobu ako v poviedke Nejaký pán. Cossé vie vytvoriť situácie a vžiť sa do psychických stavov svojich postáv, presvedčivo ukazuje tzv. tvorivé krízy, aj keď nepredstiera nijaké hlbokomyseľné úvahy o tajomstvách spisovateľského umenia. V poviedke Úder pod pás, inej píšucej matke dokonca stačí ako inšpirácia banálna príhoda, keď jej synovi prihorí v tlakovom hrnci zajac, v poviedke Mäsožrúti sa zasa vyskytuje nafúkaný spisovateľ, ktorý si až pri pohľade na chlapca topiaceho sa v jazere povie, že „spisovatelia sú mäsožrúti požierajúci živých tvorov“ a vyhlási, že ak chlapec prežije, už nikdy nevezme do rúk pero a nenapíše ani riadok.
U autorky je niekde badateľný určitý druh motivického žonglérstva, ktoré jej nedovoľuje ísť do hĺbky toho–ktorého problému, skôr efektne sa po ňom kĺzať. Nedá sa jej však uprieť originálne a aj vtipné traktovanie spisovateľstva ako tvorivej činnosti, podriaďovanej dnes, žiaľ, iným požiadavkám a predstavám. Napriek tomu nikde niet ani stopy po zúfalstve nad márnosťou tejto práce.
