BRATISLAVA. Pod návrhom tlačového zákona je ako spoluautor podpísaný aj štátny tajomník ministerstva kultúry Ivan Sečík.
Začiatkom osemdesiatych rokov pracoval v Slovenskom úrade pre tlač a informácie (SÚTI). V organizácii, ktorá kontrolovala každý výtlačok novín a hodnotiace správy posielala na Ústredný výbor Komunistickej strany Slovenska.
Sečík s menšími prestávkami tlačový zákon pripravoval takmer dvadsať rokov ako pracovník Novinárskeho študijného ústavu, ministerstva kultúry aj člen poradných orgánov viacerých vlád. Spolupracoval aj so Slovenským syndikátom novinárov ako člen právnej komisie.
Zadania od strany
Úrad pre tlač sa vyjadroval, či tlač, knihy a časopisy zodpovedajú línii, ktorú presadzovala komunistická strana.
Sečík tvrdí, že vykonával odbornú prácu a po vysokej škole - je absolventom fakulty žurnalistiky v Petrohrade, vo vtedajšom Sovietskom zväze strávil dovedna desať rokov – si zvyšoval kvalifikáciu v oblasti mediálnej politiky.
Odmieta, že SÚTI bol v 80. rokoch cenzorským úradom. Pracoval tam v rokoch 1980 až 1984 ako vedúci odborný referent. Minister kultúry Marek Maďarič štátneho tajomníka oceňuje ako rešpektovaného a uznávaného odborníka.
Úrad pre tlač a informácie museli pravidelne navštevovať šéfredaktori všetkých významných médií. „Tam im povedali, kde bude zajtra Biľak, aby to zaznamenali,“ spomína na atmosféru osemdesiatych rokov spisovateľ Anton Baláž, ktorý bol pred rokom 1989 šéfredaktorom týždenníka Sloboda.
Okresná a podniková tlač
„Venoval som sa prevažne analýzam štruktúry a typológie okresnej a podnikovej tlače. Spolupracoval som s klubom ich redaktorov, prednášal na odborných a vzdelávacích podujatiach novinárskej organizácie,“ približuje svoje pôsobenie na SÚTI Sečík, ktorý svoju profesijnú minulosť priznáva v životopise na stránke ministerstva kultúry.
Po skončení štúdií sa v 80. rokoch nakrátko zastavil v týždenníku Nové slovo, ktorý bol orgánom ústredného výboru komunistickej strany.
Jeho kolegom v SÚTI bol aj súčasný predseda právnej komisie Slovenského syndikátu novinárov Mikuláš Bugár. Ten spomína, že Sečík posudzoval novinárske žánre a na cenzúre sa aktívne nepodieľal.
„Myslím, že nerobil hodnotenia, ale tú kvalifikovanejšiu robotu.“ Bugár hovorí, že úrad bol normálnym ústredným orgánom štátnej správy. Odmieta, že išlo o cenzorský úrad. Nemyslí si ani, že by ľudia, ktorí v úrade pracovali, boli nomenklatúrnymi kádrami.
ÚPN: Boli dobre preverení
Radoslav Ragač z Ústavu pamäti národa však hovorí, že všetci pracovníci SÚTI boli dôkladne preverení orgánmi strany. „Každý, kto chcel robiť cenzora, musel byť patrične kádrovo vybavený. Boli to preverení z preverených.“
Úrad podľa neho posudzoval aj plagáty či návrhy ilustrácií na zápalkových škatuľkách. „Chceli mať prehľad o všetkom, čo by mohlo byť škodlivé.“
„Keď som napísal krátky nekrológ po smrti Domina Tatarku, mal som veľké problémy. Vždy mi zavolala referentka, ktorá mi povedala, čo sa môže a čo nie,“ hovorí Baláž.
Spisovateľ Ľubomír Feldek si na SÚTI spomína ako na pokračovateľa štátneho tlačového dozoru, ktorý zanikol v roku 1968. „Dovtedy existovala predbežná cenzúra, ktorá cenzurovala rukopisy textov či divadelných hier. Po roku 1968 začala fungovať dodatočná cenzúra, zdanlivo demokratickejšia, no v skutočnosti oveľa nebezpečnejšia.“
Literárny vedec a predseda OKS Peter Zajac hovorí, že šéfredaktori boli natoľko vystrašení, že vopred eliminovali možné problémy s článkami a tie sa do do novín nedostali. Podobnú atmosféru chce podľa neho navodiť aj vláda Roberta Fica, čoho dôkazom je súčasná podoba tlačového zákona.
„Je to pokus o nepriamu formu cenzúry z čias normalizácie. Aj teraz budú šéfredaktori tlačení do situácie, že si budú dávať veľký pozor na to, čo vyjde, aby neboli noviny zahltené reakciami a konfrontované so sankciami ministerstva kultúry,“ myslí si Zajac.
Minister: Vaše kádrovanie je trápne
Ivan Sečík je rešpektovaný odborník v oblasti médií a nepoznám iného relevantného odborníka, ktorý by ho v tomto zmysle spochybnil. Vaše kádrovanie je trápne. Odporúčam Vám napríklad prekádrovať v podobnom duchu Vášho komentátora Leška, ktorý najčastejšie komentuje tlačový zákon – jeho vzdelanie (kombinácia marxizmus-leninizmus a vedecký ateizmus) a bývalé pracovné pôsobenie v Novom slove - orgáne ÚV KSS.
Marek Maďarič, minister kultúry a predkladateľ tlačového zákona
Poznámka redakcie SME:
Komentátor Marián Leško nevyštudoval marxizmus-leninizmus a vedecký ateizmus, ako tvrdí minister Marek Maďarič. Marián Leško vyštudoval učiteľstvo pre školy druhého cyklu, aprobácia dejepis-filozofia.
Po roku 1968 začala fungovať dodatočná cenzúra, zdanlivo demokratickejšia, no v skutočnosti oveľa nebezpečnejšia.
Ľubomír Feldek, spisovateľ
Úrad posielal správy ideológom
Cenzori boli v úzkom kontakte s orgánmi komunistickej strany.
BRATISLAVA. Slovenský úrad pre tlač a informácie posielal pred rokom 1989 hodnotenie tlače priamo na oddelenie propagandy a agitácie Ústredného výboru Komunistickej strany Slovenska. Vyplýva to z dokumentov, ktoré sú uložené v Slovenskom národnom archíve.
Správy väčšinou nie sú podpísané, o kľúčových výstupoch informoval stranu riaditeľ úradu. Oddelenie propagandy koordinovalo všetky tlačové podujatia úradu a viedlo ich k „výberu tém a námetov“. O tých sa písalo v novinách.
Cenzori úradu hodnotili celoštátne, okresné i podnikové noviny, rozhlas aj televíziu. Všímali si štylistické chyby aj „ideologickú čistotu“ článkov.
O Husákovi aj rýchlodráhe
Úrad si pozorne všímal, ako novinári informovali o straníckych akciách, oficiálnych rokovaniach a zahraničných cestách predstaviteľov štátu. „Najvýznamnejšiu udalosť, návštevu Gustáva Husáka v Juhoslávii, denníky zaznamenali systematicky a dôstojne. V poslednom čase sa však z novín čoraz viac vytráca činnosť základných organizácií strany,“ píše sa napríklad v hodnotení úradu z roku 1987.
Úradu prekážali aj zdanlivo neškodné články – napríklad o komplikáciách pri výstavbe rýchlodráhy v Bratislave. „Redakcia Večerníka nerešpektovala zákaz úradu, podľa ktorého sa o tejto problematike až do jej vyjasnenia kompetentnými orgánmi nesmie písať.“
Prestavba, náš cieľ
Cenzorom prekážal akýkoľvek náznak kritiky. Určovali, ktoré názory sú správne a ktoré nie.
BRATISLAVA. Úrad pre tlač pravidelne kritizoval najmä články v bratislavskom Večerníku a Hlase ľudu. Autorovi jednej z hodnotiacich správ sa napríklad nepáčil článok, v ktorom navrhol riaditeľ bratislavských pivovarov a sódovkární zmenu vtedajšieho systému riadenia a plánovania.
„Takáto požiadavka je iste správna, ale redakcia mala dopovedať, že tento cieľ sleduje prestavba hospodárskeho mechanizmu! Bez ohlasu ostali aj niektoré nesprávne názory, absentuje aj reportáž zo straníckej schôdze, kde sa o tejto téme hovorilo.“
Autorovi článku Náboženstvo a súčasný imperializmus, ktorý vyšiel v Hlase ľudu, zasa úrad vyčítal, že „necitlivým prístupom k téme mohol vyvolať opačný účinok“. „Autor napríklad ignoroval fakt, že vo vyspelých kapitalistických štátoch vystupuje z cirkvi stále viac ľudí.“
Agentovi Tkáčovi malo pomôcť krátke A
Člen Rady STV má čisté lustračné osvedčenie,v archíve ÚPN sú materiály o jeho aktívnej spolupráci s ŠtB.
BRATISLAVA. Denník SME nahliadol do spisu nového člena Rady STV a bývalého viceguvernéra Národnej banky Mariána Tkáča v archíve ÚPN, podľa ktorého bol od októbra 1987 kandidátom tajnej spolupráce s krycím menom Ríman a od októbra 1988 agentom s krycím menom Krajan.
V spise sa zachovala správa zo získania na tajnú spoluprácu z 29. septembra 1988. Tkáč sa stal agentom v čase, keď bol na ministerstve financií riaditeľom odboru hospodárskej a rozpočtovej politiky.
„Má možnosť komunikovať so všetkými námestníkmi i riaditeľmi odborov. Môže sa skontaktovať s mnohými vedúcimi oddelení aj s radovými referentmi,“ napísal riadiaci pracovník Jozef Sabo. Základným zameraním Tkáča malo byť „získavanie štátnobezpečnostných informácií z problematiky financií“.
Tkáč tvrdí, že s ŠtB nespolupracoval a zverejnil na internete negatívne lustračné osvedčenie z roku 1992.
Milan Žitný, ktorý bol v čase lustrácií v nezávislej komisii na federálnom ministerstve vnútra, tvrdí, že Tkáčovo čisté lustračné osvedčenie súvisí s tým, že jeho meno bolo chybne zapísané v registračnej knihe ako Marian s krátkym a.
„V roku 1992, keď ministerstvo financií na neho ako Mariána žiadalo lustrácie, ho operátor v databáze nenašiel a vytlačil mu čisté lustračné osvedčenie.“
Mirka Kernová
Krútka: Je odborník
Predsedníčka syndikátu novinárov ZUZANA KRÚTKA hovorí, že Ivan Sečík novinárom pri tlačovom zákone veľmi pomohol.
Vedeli ste, že pán Sečík v minulosti pracoval v SÚTI?
„A vy viete, čo tam robil?“
Tvrdí, že analýzu typológie okresných a podnikových novín. Pýtam sa vás.
„Ten úrad mal niekoľko oddelení a niekde sa robila normálna výskumná práca. Podobne ako na Novinárskom študijnom ústave. Áno, vedela som to.“
Takže to nie je problém?
„Nie je. On je odborník na médiá, ktorý prešiel rôznymi fázami. Hlavne sa venoval výskumnej činnosti. Bol veľmi platným členom právnej komisie syndikátu.“
Je odborník a to, že pracoval v SÚTI, vám neprekáža.
„Naopak, považujem to za plus. Rokovania o tlačovom zákone boli zložité a zásadné požiadavky, ktoré sme mali, by sme asi bez neho ťažko dostali do zákona. Pán Sečík rozumie novinárskej práci.“
Necítite v návrhu zákona istý pokus o autocenzúru, ktorú navodzoval aj SÚTI?
„SÚTI robil aj niektoré užitočné veci. Organizoval pre novinárov vzdelávacie podujatia. Robil aj monitoring médií, ale čo sa s ním robilo, netuším, bola som v tom čase len radová redaktorka.“
Išiel na ústredný výbor komunistickej strany.
„Ale áno. Veď šéf SÚTI viedol tlačové konferencie po rokovaniach vlády. No tak pracoval tam, robil si svoju robotu a niečo sa tam zrejme naučil. Nespájala by som to s tým zákonom. Autocenzúra – možno dnes je to škaredé slovo, ale novinár má zvažovať, čo publikuje. Nie cenzurovať sa, ale v zmysle, že to, čo tvrdí, je naozaj pravda a obstojí to, keď sa na to pozrie zozadu aj spredu. V tomto smere by mal novinár uvažovať. To nie je autocenzúra. To patrí do profesionality.
Vedeli ste aj o pánu Bugárovi, ktorý je tiež členom právnej komisie syndikátu, že pracoval v SÚTI?
„Viem to. Viete, keď máte viac rokov, tak niekde ste museli byť. Aj preto sa tak dobre vyzná v tom tlačovom práve, lebo celý život sa venoval týmto veciam.“
(vev)
Pobúrili ho české reči
Tkáč na stretnutí, na ktorom podľa ŠtB podpísal spoluprácu, hovoril o služobnej ceste v Prahe.
„Je smutné, ak z úst zástupcov českých orgánov počuť, že ekonomika ČSSR počíta aj po roku 2000 s tým, že pracovné sily bude čerpať zo Slovenska a že aj ekonomiku SRN podporujú gastarbaitri z Turecka.“
Tkáč upozornil, že ak by to preniklo na verejnosť, mohlo by na Slovensku vzniknúť radikálne hnutie, preto by sa tým mali zaoberať najvyššie orgány.
(hr)
Autor: Veronika Šutková Marek Vagovič
