Román Juana José Millása Nepozeraj sa pod posteľ o párových dvojiciach ľudí, orgánov a vecí tvoria štyria hlavní ľudskí hrdinovia, niekoľko párov obuvi a príbeh rozvíjajúci sa vo vzťahových rovinách. Podstatné sú tu nohy a ich topánky, hlava akoby bola nesená len z vôle končatín. Neprekvapí ani to, že povolania hrdinov sa viažu ku končatinám či telu ako takému.
Apokalypsa a zmysel života
No a život sám sa tu javí predovšetkým vo svete prízrakov: sú to obsesie a niekedy, či pričasto, i smrť ľudí a jedného psa, a nielen preto, že jedným z hlavných hrdinov je bezmený súdny lekár. Jeho životnou témou je apokalypsa, no tvrdí, že byť lekárom je zmysel života.
Jeho spolupracovníčkou a občasnou milenkou je sudkyňa Elena, ktorá chodí s lekárom na obhliadky mŕtvol. Kedysi bola presvedčená o vznešenosti justície, neskôr hovorí, že byť sudkyňou je nanič a justícia sú najodpornejšie vnútornosti štátu. Druhú dvojicu tvorí krásna masérka Teresa a pedikér Vincente, ktorý sa cítil ortopédom. Uvažujú o párovej naviazanosti, párových ilúziách a ak uvažujú o možnej zmene, ukazuje neschopnosť prijať do páru kohokoľvek cudzieho.
Niekoľkokrát sa ako významná rekvizita spomína kniha, ktorú číta Teresa, vie o nej Vincente a Elena z náhodného čítania ponad jej plece v metre. Nenáhodou sa inkriminovaná kniha volá Nepozeraj sa pod posteľ a napokon, keď je čitateľ na strane 159, zistí, že presne tam je i Elena v tej svojej rozčítanej.
Animácia a personifikácia
Významná rovina (vlastne rozsiahla II. kapitola z celkových štyroch) je personifikáciou a animáciou vecí, čo si myslia, že sú hýbateľmi živých bytostí, ktoré túžia byť viac, než sú, či iným, než sú, a ojedinele aj byť svojbytným... Animácia topánok z jedného bytu je obrazom, keď sa vyberú na „nočný výlet“ na cintorín hľadať odlúčenú topánku z páru, ktorý patril mužovi s amputovanou nohou.
Apropo – nohy: „Sú bohovia. Nepotrebujú nič z toho, čo zvyšok tela. Telo je záťaž, čo nohy, zrejme z ľútosti, musia nosiť od rána do večera.“
No spomínajú jednu hru – futbal: „V tej hre sa nohy pohrávajú s predmetom podobným hlave. Niet takej hry, kde by sa hlava pohrávala s nohami... kopeme to tej idiotskej koženej hlavy, akoby sa nechumelilo...“ Trochu morbídne.
A trochu uletená je metafora zrazenej mŕtvoly na ceste, ktorej sa odlúčia topánky, ba aj nohy. Tento obraz neskôr nekrvavo premieta do reálnych životov postáv. Sú to lekárove desy a dávne strachy v nás opantajú i sudkyňu.
Každá dvojica je jedinečná
Pár tvoria dvaja, ale každá dvojica je jedinečná: sú ona a on (Elena a Vincente, hoci sa neľúbia), v náznaku ona a ona (Elena a Teresa, no nie je to homosexualita, ale solidarita žien, aj keď napokon Elena zatýka Teresu), milenecký vzťah (Elena a lekár, deformovaný povolaním, nazýva milostný akt na spestrenie autopsiou – pitevnou obhliadkou mŕtvoly).
A túžba po intelektuálnej svojbytnosti je túžbou po mieste, kam nemôže ten druhý; no čo ak je vedomie organickej jednoty vyčerpávajúce a napokon, čo ak je fyzická svojbytnosť jedného z páru len hemiplégia, úplné ochrnutie polovice tela?
Čo je teda dokonalosť celku, symetria párov a párových orgánov či tajomnosť asymetrie ako znak individualizmu? No čo ak je individualizmus amputáciou páru - potom prináša fantómovú bolesť – no s pomyselným zlom sa predsa bojuje najťažšie.
Modalita titulu románu je viac než príkazom či zákazom nabádaním na otázku (prečo?). Prečo sa teda nepozerať pod posteľ?
Možno len preto, že ľudia si príliš oživujú predstavy. Apropo, stalo sa vám niekedy, že po návrate z dlhšej cesty ste prezreli byt, či sa kdesi – no kde asi, ak nie pod posteľou – neskrýva nejaká mŕtvola?
Juan José Millás: Nepozeraj sa pod posteľ
Preklad: Roman Brat Slovart 2007
Autor: Ľubica Suballyová (Autorka je publicistka)
