Ako by to vyzeralo, keby sme začali spisovať svoje spomienky na detstvo? V mnohých prípadoch tak, ako keď Dobrovoda píše knihy. Rodina by z toho veľmi lichotivo nevyšla.
„Asi ma zabijú,“ píše už na obálke svojho „románu necenzurovaného“.
Zrejme sa nepoučil zo svojho debutu Ja Malkáč spred dvoch rokov alebo je to marketing – hádky (cudzích) rodičov sa jednoducho čítajú skvele.
Česko-slovenské manželstvo, končiace sa rozvodom a uprostred toho celého malý nechápavý chlapec – to neznie ako námet na jednu z najvtipnejších kníh súčasnosti. Napriek tomu je Velkáč veselá kniha, aj keď niekedy zachádza až k hraniciam znesiteľného.
Oproti prvému dielu sa tu pritvrdzuje, román sa končí na hranici puberty a dospelosti, a to už sú iné spomienky ako z detskej postieľky.
Obe Dobrovodove knihy majú tak trochu atmosféru českých komédií a ich situačného humoru. Sú smiešne – to áno. Ak neveríme tomu, čo Dobrovoda tvrdí – že to, o čom píše, je nielenže pravda, ale v skutočnosti to mal so svojimi rodičmi ešte ťažšie.
Ak niekto vo Velkáčovi hľadá aj druhý plán, je tam. Napríklad v poviedke na záver, s ktorou Dobrovoda reprezentoval Slovensko na podujatí PEN klubu. Opisuje v nej tatkove „rozumy“: „Nám Slovákom robia niektorí ľudia zle.“
„Jak někteří,“ povie mama. „Češi, Maďaři, černosi, Cikáni, Rakušáci! Celý svět vám Slovákům dělá jenom zle.“
„Tedaaaa,“ povie tatko, ktorý najprv mával rukami, aby mamu vypol, „tvoja matka má výnimočne pravdu.“
„Keď nám robí celý svet zle, tak by som ho mohol postrieľať - dddddd,“ poviem, aby mal tatko radosť. „Mohol,“ povie tatko a pohladká ma po hlave. „A bolo by to krásne, ale to sa, bohužiaľ, nedá.“
„A prečo sa to nedá, tati?“„ Nebo by vás zavřeli,“ povie mama veselo. „O tom to neni,“ napije sa tatko piva, „my sme totiž kresťania a to je nahovno.“
Logicky by mal vždy Velkáč Malkáča prerásť. Tentoraz úplne stačí, že ho dorástol.
