Starší ľudia, čo možno aj nemajú sluch úplne v poriadku, by radi počúvali mladších, no komunikácia akosi viazne. Mladí si zväčša zakryjú uši slúchadlami a svet pre nich nejestvuje. Keď sa v čakárni stretnú dvaja starší ľudia, obyčajne prehodia medzi sebou pár slov a niekedy sa z toho rozvinie rozhovor, ktorý ich obohatí o sprostredkované zážitky alebo poznatky.
Som síce starší, ale aj ja nosím pri sebe vždy malý nenápadný prehrávač, aby som si mohol v prípade nudy vypočuť správy z rozhlasu, rozprávanie múdrych ľudí, ale i hudbu či lekciu angličtiny. No vždy som v strehu, či nie je niekto v mojej blízkosti, koho by potešila možnosť rozhovoru.
Jednu mrazivú noc som vo Zvolene čakal na neskorý nočný autobus do Bratislavy. Krátil som si čas chodením a počúvaním nahrávky divadelnej hry Husári s Werichom a Horníčkom v hlavných postavách. Na lavičke spal muž, naobliekaný v niekoľkých vrstvách teplákov a kabátov. Pozoroval som ho, lebo som mal o neho strach, aby tam nezamrzol. Kým spal, nebudil som ho. Až po polhodine som videl, ako sa posadil. Spýtal som sa ho, či môže v takej zime spať. Odpovedal mi, že si naobliekal na seba všetko, čo doma mal. Na moju ďalšiu otázku, kam cestuje, odpovedal, vraj, nikam, musí tu iba vydržať do rána a potom pôjde domov. Prekvapilo ma, že má domov a spí v zime na lavičke. Porozprával mi svoj príbeh, priznal sa, že ráno prídu po jeho syna policajti a on sa nechce na to pozerať...
Čo k tomu dodať? Polhodinový rozhovor s tým mužom ma obohatil o jeden životný román, ktorý nikto nenapíše. Keď prišiel môj autobus, zaželal mi dobrú cestu, ako by ma bol prišiel vyprevadiť...
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
