, pripravuje premiéru West Side Story na Novej scéne a odpremiéroval hru Sylvia v divadle West. "Od istého času považujem za začiatok víkendu piatok, keď odchádzam na chalupu. Zabúdam na mobilný telefón a ľudí, ktorí na víkend radi prehodia svoj diel zodpovednosti práce na mňa. Mám rád tieto rodinné víkendy, ale môj najnezabudnuteľnejší sa spája s pánskou jazdou do Kapského Mesta.
Z Viedne sme odchádzali početná skupina. S jedným, zato dôležitým členom výpravy, sme sa mali stretnúť až v Kapskom Meste. Mali ho sme ho tam počkať na letisku. Pri tej príležitosti som vyrobil transparent s okázalým: Vitaj, Paľko! Pribalil som na cestu dve fľašky vilmošky a bolo. Potužujúc sa pokojne v bare vo Schwechate, pozorovali sme krásne veľké vločky, ktoré romanticky postupne menili všetko na kalamitu, ktorá spôsobila, že už pri nástupe do lietadla nám chýbali traja účastníci zájazdu. Rukáv sa odpojil od lietadla, ale ani po polhodine sme neodlietali. Mobily sme ešte mohli mať zapnuté, a tak sme zistili, že trojica je síce na letisku, ale check in je už zrušený a pre Schwechat sme administratívne odleteli. V pomere k množstvu vypitej hruškovice, ako už býva zvykom - zdražel rozum a zlacnela odvaha - a tak som pristúpil k uniformovanému pracovníkovi dopravnej spoločnosti. Vľúdnou nemčinou s prízvukom jeho rodnej oblasti, ako som sa dozvedel, som mu vysvetlil, že naši kamaráti sú v letiskovom bare, lietadlo neodlieta a či to nie je škoda, že nakoniec prípoj do Kapského Mesta nestihnú. Možno to bola jeho nostalgia, možno sa mu len páčilo naše chlapčenské nadšenie z výletu alebo chcel aj trošku ukázať, čo vo svojej uniforme dokáže, ale vyparatil husársky kúsok! Opäť otvorili lietadlo, odbavili našu trojicu na 'stojánke' do Štokholmu a poslal ich zvierajúc vlastné kufre do nášho lietadla.
Za bujarého vítania sa naša cestovateľská skupina skompletizovala, a tak nám neprekážalo, že lietadlo vôbec nevzlieta a čakáme oblievajúc sa vilmoškou, kedy ten náš aeroplán polejú tiež - ale glycerínom. Dôstojník bol naozaj milý, upokojoval nás, že všade v Európe je počasie podobné, a prípoj vo Frankfurte nás počká. Nepočkal.
Na frankfurtskom letisku sme sa dozvedeli, že to bolo posledné lietadlo, ktoré vzlietlo, a tým sa ukončili lety. Ďalšie lietadlo nám letelo o 24 hodín. Nič to, vykríkol jeden z našich nadšencov ukazujúc na veľký neónový nápis Hilton. Na podobný nápad sme však neboli sami: na recepcii, v loby bare a vlastne všade už bivakovali povyzúvaní manažéri spiaci na laptopoch. Recepcia hlásila, že v okruhu 80 km nie je voľná jediná izba. Musím ja vidieť Afriku? porazenecky sa ozval jeden z mojich priateľov. Kolektív však rozhodol, že to nevzdáme a nemecký perfekcionizmus pomohol zabezpečiť nocľahy, aj keď až v Heidelbergu, vzdialenom 115 kilometrov. Širokým gestom slovenských cestovateľov sme privolali dva taxíky, ktoré nás doviezli do krásneho, ale už spiaceho penziónu.
Našťastie, slovanská vzájomnosť v germánskom obkľúčení fungovala a recepčný (Juhoslovan) zobudil kuchára (Juhoslovana), aby nakŕmil slavianskych bratov.
A tak sme celý deň vyrovnávali hladinu včerajšej úvodnej jazdy v nemeckom univerzitnom mestečku, až sme skoro zmeškali aj náhradné lietadlo. Nakoniec všetko dobre dopadlo, a v Kapskom Meste sme sa v letiskovej hale blížili ku kamarátovi, ktorý nás tam už druhý deň čakal. Postupovali sme k nemu so širokými, aj keď unavenými úsmevmi a rozvinutým transparentom: Vitaj, Paľko!"
(zš)
