Strohý názov najnovšej zbierky Viery Prokešovej Vanilka (vyd. Petrus, Bratislava 2007, ilustrácie Viera Kraicová) poukazuje výrečne na opak lyrického krasorečnenia. Jej báseň býva spravidla iba niekoľkoveršovou, zovretou výpoveďou, pričom však nehovorí málo.
Ako som svojho času napísal, že v jej poézii sa od samého začiatku odohrávajú tiché zápasy o vlastnú identitu a istoty, platí to aj o básnickej zbierke Vanilka, ktorá odráža autorkine subjektívne stavy. Pre Prokešovú je však charakteristické, že ani v jednej básni a ani v tom najzúfalejšom momente nezvyšuje hlas do výkrikov, nárekov, žalôb a srdcervúcich lamentácií. Jej základný postoj by sa dal označiť za splendid isolation: všetko sa odohráva v jej vnútornom priestore, ktorý si chráni, ba takrečeno pestuje. „Podstatné je zostať vnútri,“ čítame v básni Kruh. Pravdaže, ak dochádza k drásavým výkyvom, nemá to nič spoločné s flagelantstvom.
„Ako roky idú, čoraz väčšmi/ ako márny kvet rastie/ prázdnota, dvíha jedovatú/ stonku, zaprášené okvetie,/ máš plné oči jej drsných/ lupeňov, iba sen topí jej/ doškriabaný ľad, mútne/ korienky, ktoré sa ti mŕtvo/ rozvetvujú pod čelom.“
Odcitoval som celú túto báseň ako príklad schopnosti Viery Prokešovej využívať čo najúspornejšie vyjadrovacie prostriedky aj v polohách, ktoré nenechávajú človeka ľahostajným a zároveň jej schopnosti nevzrušovať a nerozrušovať sa nad vecami, ktorým sa nikto nevyhne.
Prokešová sa díva na svet práve touto optikou „ľahostajnosti“. Aj údery a údely osudu, nech by boli akokoľvek kruté, prijíma dôstojne a bez fňukania. Nepopúšťa totiž uzdu svojim citom, čo neznamená, že by bola bezcitná. Je iba realistická so značnou dávkou skepsy a s kvapkou ilúzií ako tá páva v rovnomennej básni: „Čo bolo, príde. Realita/ ešte vždy môže byť pekná,/ vymyslená alebo aj nie,// keby si na ňu mala.“
Priestor Prokešovej básní je neobyčajne úzky, preto predmety v ňom nadobúdajú priam magický či magizujúci význam: stôl, váza, kvet (pravdaže umelý), zrkadlo, gauč, knihy, sviečka, šálka, oblok sa stávajú živou súčasťou autorkinej existencie, spoluúčinkujú v jej samote, „ktorá sa prichytila/ ako imelo na tvojom/ zadúšavom strome,/ dávaš jej priestor,/ podáva si ťa ako/ tenisovú loptičku/ zo svojich rúk/ do svojich.“
Atmosféru tejto pôsobivej, no málo povzbudzujúcej poézie dobre vystihujú ilustrácie Viery Kraicovej.
