Keď v ruskej klasike zanôti Melánia Olláryová svoje Zavri oči krásne, asi sa chystá dáka sranda. Podľa režiséra Svetozára Sprušanského je posun klasiky vždy hop alebo trop. Spolu s protagonistami prešovského divadla uchopil Ženbu generačne a do hlavných úloch nevesty Agáty a ženícha Podkolesina neobsadil mladé, ale tie skôr narodené herecké osobnosti.
„Hlavné postavy sme postaršili a tie ostatné nepredstavujú ich kamarátov, priateľov či rovesníkov, ale rodinných príslušníkov - synovcov, netere, vnukov, vnučky. Moja úprava vychádza práve z akéhosi medzigeneračného pohľadu na vzťahy a na čas, keď si mladí so starými hľadajú spôsob spolunažívania,“ hovorí režisér.
Príbeh sa odohráva v dnešku, lepšie povedané v dvojizbovom byte v radovej zástavbe, v ktorom starší ľudia žijú podľa módy sedemdesiatych a osemdesiatych rokov a tí mladší sú prudšie súčasní. Z tejto situácie sa rodil humor, ktorý sa až v závere mení na čosi omnoho trpkejšie, než by divák možno očakával.
„Snažil som sa hercov presvedčiť, že cez Gogoľa hovoríme o tom, čo prežívame my. Starí ľudia majú svet, ktorý spolu s nimi odchádza, mladí o tom vedia, a predsa si z tých čias nič neberú. Počas rozhovorov sme zistili, že tie pocity máme spoločné,“ hovorí Sveťo Sprušanský, ktorý nechce klasika len pietne, bez škrabnutia servírovať.
„Ako povedal Jožo Stražan, bude to dosť drzý Gogoľ,“ dodáva režisér.
