Redakcia Romboidu sa rozhodla zalistovať si v histórii svojho časopisu. Bez hodnotiacich ambícií, a tomu zodpovedala aj forma výberu príspevkov, no hoci Ivan Štrpka preň použil prirovnanie „ako z klobúka“, celkom tak to predsa len nebolo. Nie náhodou ho uvádza nenaplnená predpoveď Ivana Kupca z januára 1967 o tom, že novému časopsiu dáva maximálne ročnú životnosť, a svoju cennú výpoveď majú aj dva programové úvodníky zakladajúceho šéfredaktora Miroslava Válka. V atmosfére šesťdesiateho ôsmeho roku si redakcia dovolila chuťovku, keď uverejnila kroniku odborne-politického školenia spisovateľov v Budmericiach z roku 1950. A tak sa dozvedáme, že napríklad 20. júla bola po autorskom večierku Ladislava Mňačka a Andreja Zábredského živá diskusia, až „boľševicky ostrá“, pričom ešte pred ňou opustila školenie Viera Markovičová, ktorá sa deň predtým zranila pri volejbale.
Väčšina príspevkov však pochádza z posledných dvoch desaťročí. Čerstvo ponovembrový rozhovor Ivana Mojíka s Albertom Marenčinom dopĺňa reakcia bývalého ideologického tajomníka komunistickej strany Ľudovíta Pezlára na Marenčinove tvrdenia o jeho osobe, kým Rudo Sloboda v interview, ktoré vyšlo krátko po jeho smrti, ponúka viacero zaujímavých definícií - napríklad šťastie nevisí vo vzduchu, ale je to náš vzťah k realite, a keď sa na realitu usmievame, aj ona sa usmieva na nás. V skrátenej verzii je tu aj text Valéra Mikulu o tom, ako päťdesiate roky do značnej miery zbavujú ďalšie desaťročia slovenskej literatúry vlastnej autonómie, ako aj „riskantné podujatie“ Daniela Pastirčáka, ktorý sa vyznáva z lásky k básnickému dielu Miroslava Válka.
Tieto i ďalšie publicistické texty sprevádza pestrá a obsažná mozaika ukážok pôvodnej poézie a prózy.
Autor: ba
