spánku a bdení okamžite odložila o dva roky, jej členovia sa bez rozlúčenia rozišli a ešte v ten deň si založili rodiny.
Táto čudesná príhoda sa odohrala v jednej z poviedok knižky Petra Belana Ryby na suchu.
Obsah toho záhadného telegramu môže trápiť len detailistov a večných nespokojencov, čo rozumnejší sa tešia z Belanovho originálneho písania. Pravda, dnes už nie je jednoduché sa k nemu dostať, keďže knižka má práve teraz tridsať rokov a tých, na dnešné obdobie pre debutujúceho spisovateľa neuveriteľných tisícpäťsto kusov je dávno rozobraných.
Skôr sa dá dostať k autorovi, no hnať niekoho len preto za ním až do ambulancie je predsa len až priveľmi svojráznym riešením, hoci by nebolo vzdialené Belanovmu humoru.
Dobové recenzie knihu privítali prevažne kladne, najväčší nadšenci v nej nachádzali dokonca pokračovateľku Mitanových próz Patagónia či Psie dni, kritickejší autorovi pripomenuli, že svoj vzácny dar pre humor využíval viac v rovine slovnej než dejovej, a odznelo i varovanie, že prílišná žánrová bezstarostnosť ho môže v neskoršej tvorbe priviesť k samoúčelnosti a strate kontaktu so skutočnosťou.
Nepriviedla, Belan už ďalšiu knihu nenapísal, vysoko postavenú latku nechal pokojne na stojanoch, aby ju preskočili, zhodili či podliezli iní. Približne v tom čase sa naplnil aj osud kultového amatérskeho Divadla Roland, okolo ktorého sa grupovalo viac budúcich alebo už vtedy významných umeleckých osobností a ktorého bol spoluzakladateľom, autorom aj hercom.
Až to všetko trochu pripomína náhly koniec výpravy zo šiesteho nástupišťa, a aj tie ryby na suchu akoby niečo symbolizovali.
Ale sú aj optimistickejšie paralely. Napríklad antiexpresné listy, ktoré sa Belanov hrdina rozhodol posielať sám sebe a po rokoch, keď k nemu konečne doputovali, vzrušene spoznával ich často zabudnutý obsah. Pre nás sú takýmito znovuobjavovanými listami stránky tejto knižky.
Pravda, treba mať šťastie na poštára.
