a pritom bez komplexov z tzv. mužskej literatúry.
V prítomnom čase sa na pultoch kníhkupectiev ocitli naraz dve knihy tejto pozoruhodnej rozprávačky. V inšpiratívnej edícii Mýty vydavateľstva Slovart vyšiel postmoderný mýtus Anna In v hrobkách sveta v dokonalom preklade Karola Chmela. V obsiahlom autokomentári autorka uvádza prameň svojej inšpirácie – kňažku Inannu, de facto prvú spisovateľku ľudskej histórie.
Anna In vchádza do pekla
Autorka z nej prešmyčkou utvorila ženu menom Anna In a poslala ju do podzemia za svojou živo-mŕtvou sestrou. Tento mýtus už poznáme: Orfeus sa vydáva na cestu nielen za Eurydikou, ale aj za vzkriesením spevu. Anna In vchádza do pekla ľudskej existencie, do akéhosi času zaveseného v budúcnosti, do priestoru boschovských apokalypsií.
Veľa dejov tohto rozprávania sa odohráva v prítmí, aj geografickom, aj ortografickom. Vety sa iba šepocú, otázky sa kladú bez intonácie opytovacích viet, výkriky sú obalené do vaty ticha. „Slová sa vrátia dorezané ako z vojny, slová invalidi.“ Až ozvena odstráni z povedaného blanku šumu, až vtedy sa ozrejmí zmysel povedaného, keď už nastalo ticho po slove... Táto cudnosť a pokora starých rozprávačov, keď ešte nejestvovala funkcia hovorcu ani reklamného vyvolávača, je dnes priam sebazáchovne nevyhnutná.
Tokarczuková nechce parazitovať na starých príbehoch, ktoré sa dnes tak dobre speňažujú, lebo ľudia náhle pocítili potrebu zažiť naplno archetypy. Preto nenapísala veľkovýpravnú historickú prózu, ale predapokalyptické podobenstvo. Parabolu o sile a slabosti rozprávania. Pretože táto narácia má aj iného hýbateľa: je ňou rozprávačka príbehu, nejaká Nina Šubur, „ja, ktorá rozprávam, ja každá“.
A my každí, my, ktorí počúvame jej príbeh pri ohni našich dotlievajúcich hypermarketov a panelákov, sme len retiazkou uší na ceste mýtu od rozprávača k poslucháčovi.
Tri tkanivá jednej prózy
Kniha Poslední příběhy je prikrývkou zošitou z troch próz. Prvá rozpráva o žene, ktorá mala autonehodu a po čudesnom období strávenom v domácnosti zvláštnych ľudí sa vracia do zhavarovaného auta, aby v ňom možno dokonala svoju odloženú smrť.
Druhá je o žene, ktorej na horskej samote zomrie muž a ona do snehu vyšliapava obrovský text o jeho smrti, aby ho bolo vidno do doliny.
Tretia je znepokojivý príbeh o žene, ktorá cestuje po svete so svojím synom, aby ho pred niečím uchránila, a tak ho priam vsotí do iniciačného rituálu umierajúceho kúzelníka. Všetky tri príbehy by mohli stáť osamote, ale až ich trojitým zazipsovaním sa uzatvorí tkanina tejto prózy.
Tokarczukovej epika nie je radenie akčných historiek. Viac dôležité ako „o čom“ je u nej „ako“. Ako niečo povedať. A veľmi často sa to najvypovedanejšie vyjaví medzi slovami, v troch bodkách za vetou alebo v ozvene ticha za príbehom.
Olga Tokarczuková vracia rozprávanie do čias, keď príbehy ešte rozprávali vizionári a šamani, keď ich negenerovali hollywoodski scenáristi a tvorcovia počítačových hier. Preto nás tak fascinuje, a preto sa bude zarezávať do zjatreného vnímania posledných čitateľov tohto post-textového sveta.
Recenzia / knihy
Olga Tokarczuk: Anna In v hrobkách sveta. Slovart. Preklad Karol Chmel.
Olga Tokarczuková: Poslední příběhy. Host. Preklad Petr Vidlák.
Autor: Daniel Hevier (Autor je spisovateľ)