vaný vzťah, svedčí aj fakt, že jeho meno sa stalo synonymom banditu, zlodeja a lumpa. Naopak, Rakúšania si „grázla“ velebia a legendy vravia o tom, že bohatým bral a chudobným dával.
To už znie veľmi povedome aj nám, veď terchovský rodák, ktorého zdobia vybíjaný opaštek, valaška, karabín a pištoliek dvoje, vraj robil to isté, vďaka čomu to po posledných voľbách dotiahol až na vzor slovenskej vlády.
Lasicovu a Satinského verziu jeho životného kréda („Bohatým beriem a chudobným dávam rady.“) síce ešte možno vnímať ako paródiu, ale kniha Mýty naše slovenské zostavená historikmi, etnológmi a sociológmi Slovenskej akadémie vied, uvádza aj závažné fakty. Že Jurko Jánošík nebol až taký odbojný revolucionár, ako sa traduje, keďže veľmi rýchlo prebehol z protihabsburského povstaleckého vojska do cisárskej armády, napríklad. A hlavne historické pramene nepotvrdzujú mýtus o obdarúvaní chudobných.
Takúto rúhačskú knihu nám veru Rakúšania nezávidia.
