Piatok, 22. január, 2021 | Meniny má ZoraKrížovkyKrížovky
ROZHOVOR PRE SME.SK

Eduard Grečner: Slovenské filmy nie sú nekvalitné

Štve ma, že tu nikto neprotestuje proti tomu, že americké filmy sa u nás premietajú v češtine, tvrdí v rozhovore pre SME.sk filmový a dabingový režisér Eduard Grečner.

Narodil sa v roku 1931. Vyštudoval pražskú FAMU (filmová scenáristika a dramaturgia). Patrí do generácie slávnych režisérov šesťdesiatych rokov. V tom období natočil tri filmy (Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac, Drak sa vracia). Vďaka trvalej kritikNarodil sa v roku 1931. Vyštudoval pražskú FAMU (filmová scenáristika a dramaturgia). Patrí do generácie slávnych režisérov šesťdesiatych rokov. V tom období natočil tri filmy (Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac, Drak sa vracia). Vďaka trvalej kritik (Zdroj: Samo Trnka)

Ste ročník 1931. To je vek, kedy už väčšina ľudí skôr oddychuje. Vy stále režírujete dabing, prednášate na vysokej škole, píšete poéziu. Necítite sa unavený?

Ja som šťastný, že ešte robím. Keď nepracujem, upadám do depresií. Ale to sa stáva len zriedka, lebo práce je vždy dosť.

Počas druhej svetovej vojny ste boli pred pubertou. Ako si na ňu spomínate?

Vnímal som ju ako niečo strašné. Myslím, že poznamenala celú moju generáciu. Vidieť zblízka zbytočnú smrť ľudí, ukrývať sa pred bombami, pozerať, ako sa nivočia budovy, to je naozaj silný „zážitok". To obdobie malo veľký vplyv na moje ďalšie životné postoje.

Ako vás to poznamenalo?

Naučil som sa istej tolerancii a vybudilo to vo mne myšlienky, akým spôsobom by sa dalo zabezpečiť, aby už žiadne vojny neboli. Teda akési humanistické podnety. Súčasne to vo mne otvorilo aj existenciálne témy o zbytočnosti tohto úsilia. Koniec koncov, tá vojna bola kolapsom humanizmu. Všetky ideály boli pochované bombami a koncentračnými tábormi.

Študovali ste pražskú FAMU. Čo vás ťahalo k filmu?

Pôvodne som chcel ísť na sochárstvo, dokonca som mal pripravené nejaké modely. Film však v sebe spája všetky veci, ktoré ma zaujímali - výtvarné umenie, hudbu, poéziu, literatúru, divadlo.

V šesťdesiatych rokoch ste nakrútili filmy Každý týždeň sedem dní, Nylonový mesiac a Drak sa vracia. Divácky najúspešnejší bol ten druhý, vy sám s ním však nie ste spokojný.

11.jpgNie som. Keď som dokončil Každý týždeň sedem dní, zaoberajúci sa úzkosťou z atómového ohrozenia, zavolal si ma riaditeľ a povedal mi, že nepripadá do úvahy, aby sa robotnícke peniaze peniaze míňali na moje úzkosti. A že ak chcem pokračovať, mám si nájsť tému, ktorá osloví širší okruh divákov. To, že som mal málo divákov, ma úprimne zarmucovalo, a chcel som nejako preraziť.

Predloha Jaroslavy Blažkovej Nylonový mesiac sa mi zdala aj súčasná, aj populárna. Ujal som sa jej, ale samotná látka sa mi zdala ako len taká... glazúra. Pôsobivo napísaná, ale bez hlbších koreňov. Pokúsil som sa ich do toho dostať a v podstate ľahký príbeh som zaťažil svojimi ťažkými úvahami. Tie dve veci sa však dostali do rozporu a tak som s tým filmom nakoniec nebol spokojný. Na strane druhej, bol to najpopulárnejší film vtedajšej doby. Nedávno mi Oľga Feldeková hovorila, že to bol film jej mladosti. A to ma dodatočne teší.

Na film som mal vždy vysoké nároky

Veľmi často sa stáva, že spokojnosť režiséra rovná sa nespokojnosť publika a naopak. Prečo sa predstavy režiséra a očakávanie publika tak líšia?

Je to zvláštny paradox a sám ho neviem vysvetliť. Ale je to viac menej pravdivé tvrdenie. Ja som mal vždy na film vysoké nároky a zdalo sa mi, že tým, že som sa podvolil nakrútiť niečo, od čoho som vedome očakával úspech, zrádzam sám seba. Bol to nepríjemný pocit. Áno, mal som veľmi úspešný film, ale nebol taký, aký som v skutočnosti chcel.

Je definovateľná čiara, kedy režisér nepodlieza sebou nastavenú latku?

Tú má každý režisér inde. Nedá sa presne definovať, kedy sa film stáva zlým. Aj gýčový film môže byť náročný a dobre urobený, to je prípad takého Chaplina. On je možno jediný prípad vo fimovej brandži, kedy sa vysoká umelecká náročnosť spojila s vysokou popularitou.

Dušan Rapoš alebo Zdeněk Troška robia filmy, pri ktorých je vysoký predpoklad komerčnej úspešnosti. Iní na to kašlú a presadia „klubové" videnie filmu bez ohľadu na to, že diváci ho odignorujú. V čom to je?

Každý je inak rastený. Niekto má od prírody takú poetiku, že jeho pohľad na svet je synchrónny s väčšinovým obecenstvom. To neznamená, že je menej hodnotný. To isté platí, ak má niekto takú líniu ako ja - že sa viac zaoberám vnútornou štruktúrou človeka. Platí, že každý film si nájde svoje obecenstvo. Rovnako je to v hudbe - komorná hudba sa nikdy nemôže zrovnávať s populárnou, ale to neznamená, že by jedna z nich nemala existovať. Všetko má právo na život a hodnotiť, čo je lepšie, sa nedá. Nič to nemení na tom, že mňa odjakživa nadchýnajú filmy, patriace menšinovému publiku.

Teda do klubov.

Presne tak. Tie pribúdajú a je šanca, že aj takéto filmy budú mať stúpajúci počet divákov. Učím na vysokej škole a vidím, že mladí ľudia sa od konzumného vnímania pomaly prechylujú k serióznejšiemu, hlbšiemu. To je zdrojom môjho optimizmu.

Video: Eduard Grečner o tom, že Albert Marenčin bol pre neho bránou do sveta:

Video: Samo Trnka

Socialistický realizmus nás popudzoval

Šesťdesiate roky ste kdesi nazvali obdobím prudkého schematizmu, ktorý ste sa snažili búrať.

Nielen ja, ale celá moja generácia odchovaná Prahou. Prahou preto, lebo VŠMU v tom čase neexistovala. FAMU bola špičková škola a uchytili sa na nej aj kádre, ktoré neboli príliš politicky aktívne a o tej dobe si mysleli niečo iné, ako sa presadzovalo oficiálne. Rektor Brousil nám na prísne uzavretých predstaveniach umožnil pozerať svetové, najmä neorealistické filmy. Bol to taký otvárač okien a obzorov študentov.

Nás to priviedlo k myšlienkam, že sovietske filmy, ktoré vtedy v kinách dominovali, a svetová kinematografia, sú dve rozličné veci. Keď sme sa potom dostali k nakrúcaniu, chceli sme naše predstavy realizovať. Samozrejme, že sme narážali na prekážky.

Prečo ste to robili?

Príčinou bola naša túžba po pravdivom zobrazovaní života. Socialistický realizmus so svojimi predpísanými témami a koncami filmov, ktoré museli vyznieť v duchu, ako sa tu vynikajúco žije, nás vyslovene popudzoval, lebo to bolo v príkrom rozpore s tým, čo sme videli v skutočnosti.

Socialistické filmy museli mať budovateľský nádych?

Áno. Existovalo asi sedemnásť odsekov, v ktorých bolo predpísané, čo sa smie robiť. Normálna inštruktáž. My sme tomu odporovali a hľadali všetky možné prostriedky, ako to robiť inak. Nakoniec sme boli v roku 1957 verejne označení za revizionistov. Šlo však len o predohru, akýsi prvý stret s vrchnosťou. Vtedy som do Mladej tvorby napísal článok Trinásta komnata o tom, že ju chceme otvoriť, lebo za jej dverami sedí pravda. Bola to snaha rozraziť bariéru oficiánej naškrobenosti.

Ktorý film bol v tej dobe prelomový?

Československý filmový zázrak otvoril film Slnko v sieti režiséra Štefana Uhra, pri ktorom som bol ako pomocný režisér. Potom sa pridali Miloš Forman a ďalší.

Mali sme odpor k patetickému herectvu v divadle

Čím bol ten film zrazu iný?

Mali sme odpor k patetickému herectvu v divadle, lebo sa absolútne nehodilo pre film. Preto sme, poučení neorealizmom, začali obsadzovať nehercov v nádeji, že prinesú na plátno životnú pravdu. A myslím, že sa to aj podarilo. Samozrejme, že sa to nedá použiť ako univerzálny princíp, „neherectvo" má tiež svoje hranice - sú príbehy a osudy, ktoré neherec nikdy nezvládne. Keď som začal rozmýšľať o filme Drak sa vracia, jasne som si uvedomil, že tie veci mi žiadny amatér nezahrá.

To už bol rok 1967.

Áno. Začal som teda s najväčšími hercami - Lukavský, Valach, Vášáryová. Potreboval som totiž veľmi veľa jemných hereckých nuansí, na ktoré neherec proste nemá. Toho môžete posadiť do prostredia, ktoré mu je vlastné, teda môže reprodukovať sám seba. Ale keby mal - obrazne povedané - zahrať Hamleta, bude to vyznievať trápne a bezradne. Kamera je totiž nemilosrdná a zaznamenala by to.

Na kameru sa nedá klamať?

Pred objektívom sa pravda obnažuje okamžite. To cítite. My hovoríme, že kamera je sviňa a vidí aj to, čo chcete skryť. To je ako fotogenickosť - nikto nevie definovať, čo ňou je. Vyfotografujete trebárs peknú ženu a výsledok nič moc. Urobíte to s nie práve nakrajšou a funguje to, lebo je fotogenická. V čom je ten zázrak, to doteraz nikto nevysvetlil. Možno je to tým, že skutočnosť je trojrozmerná, fotografia dvojrozmerná a tak vzniká ten posun.

Kedy režisér získava presnú a jasnú predstavu o jednotlivých obrazoch? Až na pľaci?

Ešte predtým, inak tam nemá čo hľadať. Vizuálna predstava vzniká už pri písaní scenára. Musí. Na pľaci to už musíte mať v hlave.

spol.jpg

Zlý kameraman môže film zničiť

Do akej miery ste pripúšťali vklad a improvizáciu hercov?

Improvizuje sa vždy. V technickom scenári síce máte všetko zafixované, ale ešte sm nepočul, že by sa dodržal od slova do slova. Sú veci, ktoré vám prídu na um až pri realizácii a herec svojím videním a cítením môže priniesť niečo nové. Rozumný režiér to akceptuje, lebo herec je jeho partnerom. Navyše, k výsledku mimoriadne pripieva ďalší dôležitý faktor - kameraman. S ním musíte spolupracovať ako so seberovným, lebo fixuje vaše predstavy. Ak máte šťastie na dobrého kameramana, môžete si gratulovať, lebo sa tým násobí hodnota každého záberu.

Mali ste dobrých kameramanov?

Vždy. Na nich som mal veľké šťastie. Nikdy som nemal pocit, že niektorého z nich musím do niečoho nútiť, boli sme zohraté dvojice. Napríklad taký Vincent Rosinec bol básnikom medzi kameramanmi a urobil nesmierne veľa pre úspech filmu Drak sa vracia. Zlý kameraman môže film aj totálne zničiť.

Čo psychologická práca s hercami? Režisér ich zrejme musí správne navnadiť.

Sú režiséri, ale nebudem ich menovať, ktorí hercov len sekírujú.

V divadle je tým známy napríklad Jozef Bednárik. Ten údajne hercom nadáva, ale tí ho milujú.

V jeho prípade je to iné. Je to vynikajúci režisér, ktorého si nesmierne vážim. Herci môžu byť len radi, že ich buzeruje taký režisér ako Bednárik. Tomu sa treba len tešiť, lebo určite ich nebude sekírovať a viesť zlým smerom. Mal som na mysli skôr iných režisérov, ktorých sa herci doslova báli. Ja také niečo nemám rád, lebo herci sú jemný nástroj v rukách virtuóza. Keď máte dobré husle, môžete demonštrovať svoju virtuozitu. Dobrého a citlivého herca stačí len naťuknúť, a ak k tomu sám pridá niečo zo svojho umenia, je radosť s ním pracovať. Ja som mal šťastie na hercov, vždy som si vyberal takých, s ktorými sa mi robilo dobre.

Pri takom množstve postáv neverím.

Iste, nechýbali ani veľké konflikty. S takým Valachom som to mal ťažké najmä spočiatku, kým sme sa zohrali. Nie je to celkom férové prirovnanie, ale niekedy sa to podobá kroteniu divých koní, kým vás herec príjme za partnera. Valach chcel hrať draka a do jeho ctižiadosti mu nesedelo, že má hrať toho druhého. Pritom to bola zložitejšia a pre herca ďaleko zaujímavejšia postava. Drak bol jednostranný, ten len existoval a dráždil ľudí. Odpovedal mi, že on to tak necíti. Nahneval som sa a povedal som mu, že mi je jedno, ako to cíti, nech to konečne zahrá. A to bol zlom, ktorý nás nakoniec spriatelil.

Poetickosť obrazov sme dosiahli rýdzo technickými prostriedkami

Vaše diela sa označujú aj ako „pocitový film". Kdesi som čítal, že pre vás bolo výzvou spracovať látku, ktorá sa vzpierala sfilmovaniu. Akonáhle však niekto vtesnáva do filmu lyrický pohľad, zákonite dochádza k úbytku divákov, nie?

Takto som o tom nikdy neuvažoval, ale vaša rovnica asi platí. Aj v literatúre je to tak, že poézia je menej čítaná ako próza. Ale pocitový film, lyrický film... neviem, to sú také kategórie, ktoré vznikajú až dodatočne. Mňa na 12.jpgChrobákovej novele (predloha filmu Drak sa vracia, pozn. autora) fascinovalo, že sa pohybuje na hranici medzi realitou a snom. A to, čo sa vzpieralo sfilmovaniu, ma práve lákalo - rýdzo prozaické prostriedky preniesť do filmovej reči.

Ako sa toho zmocniť, bolo asi najťažšou úlohou. Nakrútil som prvých tristo metrov filmu, prehral som si ich a takmer som skolaboval. Na pomoc som zavolal Stana Barabáša a Štefana Uhra, aby si to pozreli a poradili, čo s tým. Výsledok bol totiž úplne iný, ako som si predstavoval a nevidel som žiadne riešenie, ako to urobiť. Surová realita snímania ma tak urazila, že som ostal bezradný. Nakoniec som na spôsob ako docieliť poetický tón, prišiel. Rýdzo technickými prostriedkami.

Ostrením na detaily?

Áno. Začali sme používať dlhé ohniská, transfokátor a podobne. Šlo o veci, ktoré sa vo filmoch používali len zriedka a my sme ich povýšili na hlavný štýl snímania. Vtedy som konečne videl, že je to ono, technika mi pomohla sústrediť sa na človeka a na jeho vnútro. Vo filme sú totiž dlhé pasáže, v ktorých nie je žiadny dialóg, ťažisko teda nesú strih a spôsoby snímania.

Preto sa vo filme tak veľa „švenkovalo" kamerami, aby tiché pasáže dostali spád?

Presne tak. Ja som bol totiž zaľúbený do nemého filmu, z neho som vychádzal. Nemý film dokázal vyjadrovať zložité pocity a nepotreboval k tomu žiadny text.

Nie je záľuba v nemých filmoch pre režiséra tých ozvučených skôr hendikepom?

Samozrejme, že je. Ale mňa zaujímali najmä cesty dovnútra človeka a tie sa obvykle odohrávajú v myšlienkach a bez slov. A zaujímali ma tiež pocity medzi samotnými dialógmi... to je ako dva verše po sebe - medzera medzi nimi má tiež svoj dôvod. O tom je poetické napätie.

Na Pelíšky trochu žiarlim, ale nakrútiť niečo také neviem

Raz ste povedali, že nemáte rád plytkosť a tak sa občas stáva, že nemáte ani obecenstvo. Nebodaj platí, že obecenstvo majú iba plytké filmy?

Pre mňa je to zákonité. Možno je to aj o tej rovnici, ktorú ste pomenovali vyššie. Naozaj tam vidím nepriamu úmeru. Rád by som mal nabité kino, to závidím aj Šulíkovi, aj každému, komu sa to podarí, lebo to je zmyslom nakrúcania, ale nedokážem vystúpiť sám zo seba. Moje videnie je také a nedá sa s ním nič robiť.

Ale veď dôkazom, že sa to dá, sú trebárs české Pelíšky. Nie sú plytké a zároveň mali obrovské množstvo divákov.

Iste, dá sa to skĺbiť, ale treba na to určitý druh nadania, ktorý ja nemám. Ja to proste nedokážem. Pelíšky obdivujem, veľmi sa mi ten film páči, trochu som naň žiarlivý, ale ja to jednoducho neviem. Keby som ja robil nejakú veselohru, asi by z toho bol riadny trapas. Do veselohry sa možno hodím ako postava, ale ako režisér v nej nemám žiadnu šancu. (smiech)

Ak to zjednoduším, celú svoju režisérku kariéru ste vlastne „divácky" doplácali na poetizovanie.

Doplácal som na svoje založenie. Napríklad v literatúre idú na dračku romány spisovateľky Keleovej - Vasilkovej. Je to obdivuhodné a ja ani nehovorím, že sa nemá písať tak ako to robí ona. Rád by som tak vedel písať. Mne sa však páčia iné veci.

Väčší záujem o české filmy nesúvisí s kvalitou

Ako sa dá vysvetliť, že české filmy plnia kinosály a slovenské nie?

S kvalitou to, myslím, nesúvisí. Český film má oveľa dlhšiu históriu. Vznikol krátko po tom, ako sa film vôbec objavil, možno po štyroch až piatich rokoch. Fungoval aj počas Protektorátu Čiech a Moravy a vytvoril si tak svoje obecenstvo. V období pokorenia českého národa bol film jeho pýchou. Česi si teda navykli byť naň pyšní.

Raz sa to objaví aj u nás. Slovenský film začal prakticky až Vlčími dierami v roku 1948 (réžia Paľo Bielik, pozn. autora). Potom nastala doba, kedy film nemal šancu získať si diváka, lebo sledoval falošnú stopu.

Video: Eduard Grečner o tom, prečo české filmy lákajú a slovenské nie:

Video: Samo Trnka

Konkrétne?

Usiloval sa diváka premeniť na obecenstvo, ktoré aplauduje socialistickému realizmu, čo ľudia, prirodzene, odmietali. Neprežili sme teda obdobie navykania si diváka na naše filmy, lebo tie de facto ani neboli dobré.

Čiže príčina je v historických kontextoch a nie v ne-kvalite.

Rozhodne. Je mi to ľúto, ale ako vidíte, má to svoje príčiny. Film predsa nevzniká vo vzduchoprázdne a spoločenská situácia determinuje aj obecenstvo.

To však nevysvetľuje, prečo sa naša filmové dejiny tak líšia od českých.

Voči českej kultúre máme všeobecne isté meškanie, spôsobené historickým postavením slovenského národa a tým, čo nás formovalo. Nezabúdajte, že v čase, kedy bol môj starý otec prenasledovaný za to, že vyučoval zo slovenskej učebnice, teda v roku 1905, v Prahe už bolo Vysoké učení technické. Medzi nami a Čechmi bol snáď sedemdesiatročný rozdiel. Časť z toho sa dobehla za prvého Slovenského štátu, keďže sa vytvorila istá vrstva vlastnej inteligencie a v súčasnosti ten proces pokračuje. Dnes nemám obavy o ďalší vývoj. Ten historický sklz však nemôžeme dobehnúť za rok či dva.

Má ten sklz vplyv aj na to, že kultúra je podľa mnohých, najmä umelcov, finančne poddimenzovaná?

Nie, to je katastrofa iného druhu. Okrem toho, myslím si, že slovenský film momentálne získava. Aj keď je na kolenách a pri živote sa drží len silou vôle, klobúk dole pred mladým slovenským filmom. Dôkazom jeho životaschopnosti je už to, že existuje napriek mimoriadne nepriaznivému prostrediu.

Slovenská kinematografia neexistuje a napriek tomu existuje

Podľa vás sa teda mýlia tí, ktorí tvrdia, že slovenská kinematografia vlastne neexistuje?

Ja sám som jeden z tých, ktorí tvrdia, že naozaj neexistuje.

To je ale v rozpore s tým, čo ste tvrdili doteraz.

Áno, je to zdanlivý rozpor. Neexistuje a zároveň existuje napriek všetkému. Chýba tu spoločenské vedomie o tom, že slovensky film je potreba. Napriek tomu existuje a treba ho podporiť. Za mojich čias sa nakrútilo dvanásť celovečerných filmov plus štyri alebo päť televíznych. To bolo slušné číslo a z toho doteraz žije sláva slovenského filmu. Veď aj to, čo vydáva SME, sú filmy, nakrútené za absolútne ideologicky nepriaznivých podmienok. Napriek tomu vznikla aj kvalita, to, na čo môžeme byť hrdí. Odvtedy ide len o výnimky.

Boľševik vás po čase sekol a dvadsať rokov až do roku 1989 ste ako režisér prakticky nemohli fungovať. Čo ste mu vyviedli?

Štval som ho dlhšie obdobie a zákaz bol len výsledkom môjho úsilia zbaviť socialistický realizmus nepravdy.

Čiže naivita?

Môže sa to tak zdať, ale ja to za naivitu nepovažujem. Mnohí mi tvrdili to, čo vy. Otvorenie okien pre realitu sa mi však predsa len podarilo, i keď som bol od prvej chvíle považovaný za revizionistu. Hoci som nemal čo revidovať, lebo som nikdy nebol členom strany. Písal som však články, že kritizovať režim je svätou povinnosťou umenia. 3.jpgUmenie vždy musí stáť v opozícii, dokladal som to aj jeho históriou. A trvám na tom dodnes. Každá moc chce, aby bola oslavovaná, a ja som bol u nás medzi prvými, ktorí sa komunistom vzopreli. Odvtedy sa to so mnou vlieklo.

Dvakrát ma prepúšťali z filmu ako takého. V roku 1957 ma kritizovali na novinárskom zjazde ako príklad revizionistu, na aktívoch filmu sa vždy preberal nejaký môj výrok alebo scenár, dokonca som sa preslávil tým, že som sa spýtal, čo sú to za - prepytujem - „orgány", ktoré kritizujú filmy, keď sa v nich nevyznajú. Až prišlo k veľkému paradoxu - Jozef Lenárt, vtedy prvý tajomník strany, sa ma zastal a povedal tým straníckym funkcionárom, ktorí na mňa poľovali, že takých ako ja by mali skôr volať do strany a nie ich vyhadzovať. To ma dočasne zachránilo.

Druhýkrát mi po nejakom aktíve, kde sa napádalo, aký je slovenský film úchylný a protistranícky, chceli dať podpísať vyhlásenie, že od filmu odchádzam dobrovoľne. Zavolal si ma šéf komunistickej strany vo filme a tak som sa ho spýtal: „Ako si mám vysvetliť to, že vy, komunisti, tvrdíte, že ľuďom hovoríte pravdu, dokonca Pravda sa volajú aj vaše noviny, pričom tu mi dávate podpísať zjavnú nepravdu?" Predstavte si, že to zabralo a ten chlap, volal sa Július Jaššo, sa časom dokonca stal disidentom.

V dabingu som nemohol ideologicky škodiť

Ako to s vami bolo po roku 1968?

Vytvorila sa situácia, kedy sa ukázalo, kto bude kolaborovať a kto nie. Boli previerky a každý sa mal vyjadriť k okupácii. Správna odpoveď na previerkach znela, že ide o „bratskú pomoc". Tomu som sa vzoprel. Vo vtedajšej Smene som podpísal stanovisko, že našou povinnosťou je pasívna rezistencia voči moci. Uvádzal som ako príklad Gándhího, ktorý povalil britské impérium práve takto. Chceli, aby som svoje tvrdenie odvolal, odmietol som, dokonca som na nich pritlačil - povedal som im, že „čo chcete, veď platí uznesenie ÚV, že tie vojská došli proti vôli parlamentu, vlády, prezidenta. Ja ako nestraník vlastne podporujem toto komunistické stanovisko a teraz mám za to trpieť?"

Nepomohlo.

Vo filme ma predsa len nechali, i keď nie ako režiséra. Najskôr ma chceli dať do dokumentárneho filmu, ale keďže k realizmu som nemal blízky vzťah, hovoril som im, že tam budem stratený, lebo dokument jednoducho robiť neviem. Na to fakt treba iné nadanie. Dokument si vážim, ale na jeho tvorbu treba mať bunky a tie mi chýbajú. Dodnes.

Nakoniec som im vštepil myšlienku, že v dabingu nebudem môcť ideologicky škodiť, lebo tam sa môže hovoriť len to, čo už je nakrútené.

Slovenský dabing je na vysokej úrovni

Kedysi sa hovorilo, že český dabing je skvelý a slovenský otrasný, dnes sa hovorí, že sa to otočilo... Ako to je?

Že bol český dabing skvelý, to potvrdzujem. Taký Filipovský fenomenálne nadaboval Funèsa, možno aj lepšie, ako bol originál.

To povedal aj samotný Funès.

Presne tak. Mnohí mali teda oprávnene radšej český dabing, mňa nevynímajúc. Slovenský bol oneskorený, ale po istom čase sa to zmenilo. Český dabing sa totiž strašne skomercionalizoval a ctižiadosť byť trochu na úrovni, ochabla. Vďaka tomu, že sme na Slovensku dabovali najmä filmy pre deti a mládež, zvíťazili sme nad českým dabingom tým, že sme uplatňovali skutočného detského herca, zatiaľ čo Česi používali imitátorov. A to je poznať. Tam kdesi sme začali narastať. A dnes sa už slovenský dabing vníma veľmi pozitívne.

Jedna častá výhrada k nášmu dabingu - v zahraničných filmoch je vražedná scéna a zločinci sa medzi sebou bavia úplne smiešnym slovníkom - nadávajú si do chumajov, lotrov, ničomníkov. V reáli by sa v takej situácii používali iné slová.

Nemyslím si, že pri prenose z jedného jazyka do druhého je treba prenášať aj slang, lebo v každej kultúre je to inak. Takí Francúzi pokojne aj v kultivovanej spoločnosti použijú slovo „merde", čo znamená „hovno". Keby ste to však použili v kultivovanej spoločnosti na Slovensku, budete vyzerať ako sprostý, nie? Američania napríklad používajú také otrasné nadávky, že slovenské uši to musí nutne urážať. To sa ani nedá prekladať. A je chybou, ak si niekto myslí, že to treba prekladať takto, veď slovenčina má dosť svojich nadávok.

To nepopieram, ale náš dabing akoby tie nadávky zjemňoval a nehľadal adekvátny ekvivalent. Vrah svojej obeti predsa nebude nadávať do naničhodníkov, ale rovno do k..., nie?

To je prípad od prípadu a v tomto treba postupovať veľmi citlivo, lebo nie všade môžete použiť aj tvrdú nadávku. Napríklad „fuck you" iba ťažko správne preložíte, ak sa nechcete dostať do rozporu s domácou kultúrou. Prekladať treba citlivo.

13.jpgPoviem príklad zo socializmu, ako sa u nás „zušľachťovalo". Robil som dabing jedného filmu - bol v ňom diaľkový šofér, ktorý mal určité problémy a cestoval po svete, aby našiel svoje ukradnuté auto. Vo filme zaznela krásna veta - o švajčiarskej polícii povedal, že jej policajti „dokážu iba vyšťať dieru do snehu". To slovo som tam chcel zachovať, ale dabingy sa schvaľovali na vrchnosti a mne to kázali prerobiť. Vraj je vylúčené, aby tam boli takéto sprosté slová. Pýtam sa riaditeľa, či chce, aby som to zmenil na slovo „vycikať", veď sa na tom bude každý rehotať. Škriepili sme sa a nakoniec sme sa dohodli, že si pozrieme český dabing a uvidíme, ako to spravili tam. Keď si to pozrel, ustúpil, lebo Česi tam nakydali toľko sprostých slov, že moje „vyšťať sa" bolo úplným balzamom. Diaľkový šofér predsa nemôže rozprávať ako univerzitný profesor, to je vylúčená vec. Na strane druhej - zasviniť film toľkými nadávkami, ako to robia Američania, tak to teda nie.

Čudujem sa, že ľuďom neprekážajú filmy v češtine

Ako pozeráte na povinnosť vysielať isté percento programov v slovenčine? Dôsledkom je, že sa dabuje aj to, čo je v češtine a naše deti jej raz zákonite prestanú rozumieť.

Dabovať pôvodné české filmy do slovenčiny považujem za holý nezmysel. Rovnako tak slovenský film do češtiny. Iná vec sú cudzojazyčné filmy - každý národ ma právo na to, aby ich vnímal vo vlastnom jazyku.

Nemali by väčšiu logiku skôr titulky? Aj ako pomoc pri učení sa cudzieho jazyka. Nejednému prekáža slovenský dabing anglicky hovorených filmov.

To je tak - svojho času som do slovenčiny daboval americký film Čierny žrebec, ktorý bol určený pre celé Československo. Majiteľ kina v Plzni ho odmietol premietať s tým, že žiada českú verziu. Bolo z toho haló a ja som sa toho človeka zastal. Nerozumel som, prečo by mal divák v Plzni pozerať americký film v slovenskej verzii. Ten chlap mal absolútnu pravdu.

Veď za socializmu všetci Česi rozumeli slovenčine. Nebola to len rozmaznanosť majiteľa a žiadosť o zbytočné mrhanie prostriedkami?

Nie. Mňa skôr štve iné - že trebárs v Liptovskom Mikuláši nikto neprotestuje proti tomu, že americký film tam premietajú v češtine. Toto ma hnevá, nie ten majiteľ v Plzni. Svojho času ma za to karhali aj kolegovia, že nerozumejú, o čo mi ide, keď češtine všetci rozumejú. Nevideli si na špičku nosa, veď ich to okrádalo o prácu, o chlieb. Aj logika hovorí - prečo by som mal na slovenskom kanáli pozerať český dabing? Keď budem mať chuť na češtinu, pustím si predsa Českú televíziu, nie?

Na jednej strane hovoríte, že v kultúre je málo peňazí, na strane druhej podporujete ich zbytočné míňanie na dabovanie toho, čomu aj tak rozumieme?

Aké míňanie? Pri kultúre nikdy nejde o mrhanie peňazí. Buď je niekto Slovákom alebo sa za to hanbí.

Slovákom predsa neprestávam byť, ak pozerám filmy s dobrým českým dabingom. Nejde len o zbytočné „hejslováctvo"?

To je zlá poznámka, lebo problém takto vôbec nestojí. Pozrite sa na ekonomiku toho celého - prečo sa to tak u nás udomácnilo? Lebo nákupcovia to majú za tretinovú cenu. Je to ekonomicky výhodné najmä pre českú stranu a nevýhodné pre slovenského diváka. Že sa tým devastuje domáca kultúra, to nikoho nezaujíma. To nemôžete nazvať „hejslováctvom", lebo ide o postoj slovenského kultúrneho pracovníka ku slovenskej kultúre. Prečo by to malo byť v češtine?

Prečo by nemohlo?

Lebo prekladom do slovenčiny sa taký film stáva súčasťou našej kultúry. Rovnako ako preklad akéhokoľvek románu. V tomto by sme sa mali všetci zjednotiť.

To, čo u nás dávali v kinách, neboli typické americké filmy

Keď ste v roku 1996 natočili film Jaškov sen a jedna americká televízia vás pozvala uviesť ho priamo na mieste, leteli ste tam so strachom, ako taký lyrizovaný príbeh príjmu tamojší diváci.

To je pravda. Bol som si totiž vedomý, že môj rukopis sa veľmi odlišuje od toho, na čo je zvyknutý americký divák. Ale príjemne ma prekvapili. Hovoril som priamo do vysielania, potom bola predstavovacia beseda, po premietaní ďalšia, veľmi dlhá.

Pochopili aj to, čo u nás prebehlo bez akejkoľvek pozornosti - Jaškov sen som písal asi desať rokov. Do scenárov som vždy zamontoval aj niečo, čo mi drásalo dušu. Vymyslel som tam pre Etelkinho otca to, že si urobil súkromný koncentrák. Nechcel ju nikam pustiť, tak sme to všetko ohradili ostatným drôtom, čo v mojom ponímaní boli ostnaté drôty, ktoré sme mali na hraniciach. U nás si to nikto nevšimol, Američania to správne pochopili ako symbol neslobody.

Dostali ste tam aj otázku, aké americké filmy sa u nás premietajú. Keď ste im to povedali, ostali prekvapení, prečo práve to najhoršie z ich produkcie.

Áno, v tom čase distribútori pre náš trh nakupovali najmä vo výpredajoch. Čo bolo lacné, to kúpili. A lacné to bolo nielen dolárovo ale aj obsahovo. Pritom tam existujú mená, ktoré sú pýchou ich kultúry, napríklad Woody Allen. To, čo vidíme v našich kinách, to nie je typický americký film. Teraz to už nie je také zlé ako v deväťdesiatych rokoch, vtedy som dokonca prestal chodiť do kina, lebo sa na to nedalo pozerať. Zbridilo sa mi to. Distribútori logicky nechcú nakupovať príliš náročné filmy, lebo ani tie americké nemajú taký komerčný úspech ako trháky.

Ešte v roku 1992 ste natočili Pozemský nepokoj. Keď ste ho púšťali distribútorovi, ten povedal, že je to síce pekný film, ale nekúpi ho, lebo na ňom nezarobí. Napriek tomu ste pri Jaškovom sne opäť odmietli ísť do kompromisu. Nebola to chyba?

V tomto som nepoučiteľný, ale myslím, že takto by to mal robiť každý. Komerčný film sa nedá robiť tak, že si poviete: „Idem spraviť komerciu". Dušan Rapoš má tú schopnosť urobiť to bez toho, aby popieral svoje vnútro. Ja patrím medzi tých, ktorí by ho poprieť museli. Ďalšia vec je, že to ani neviem. Vznikol by paškvil, lebo by ma to nebavilo.

Neviem sa zmieriť s diktátom trhu

Nie je to skôr režisérska tvrdohlavosť zámerne sa stavať do pozície menšiny, ktorej nie každý rozumie, proste hra na „vyššie" umenie?

15.jpgNie. Keby som to tak robil, bolo by to snobstvo. Niektorí si to o mne možno aj myslia, ale nie je to tak. Film sa má robiť tak, aby prežil dlhšie ako trvá doba jeho premiéry. Stále hovorím, že grécka dráma a komédia vydržali a sú aktuálne aj po veľmi dlhých storočiach. Taký by mal byť aj dobrý film - musí sa dať premietať aj po sto rokoch, musí oň byť záujem.

Z mojej strany nejde o namyslenosť ani o elitárstvo, mne to proste velí vnútro. Napriek ideologickému útlaku v minulosti som nenakrúcal filmy inak, ako by som ich chcel nakrútiť. Neprispôsoboval som sa a nebolo to zo vzdoru. Proste som to nevedel. Jedinou výnimkou bol možno Nylonový mesiac a vidíte - s tým filmom som nespokojný. Práve preto, že som porušil vlastné vnútorné pravidlá. Merať kvalitu akéhokoľvek diela jeho komerčným úspechom je chyba.

Potom sa ale vynára otázka, načo vzniká film, ktorý si pozrie pár stoviek ľudí. Nejde o vyhodené peniaze?

Túto otázku som riešil aj na svojom blogu. Položil som ju sebe aj druhým.

A viete na ňu odpovedať?

Myslím, že také filmy treba robiť. Ja sa neviem zmieriť s diktátom trhu. Ten totiž kultúru vyslovene ubíja. Hneď po revolúcii nás na to upozorňoval aj francúzsky minister kultúry - aby sme si dávali pozor na výmenu diktatúry ideológie za diktatúru trhu, lebo to bude smrť umenia.

Štát má financovať kultúru v plnom rozsahu

Ako by mala byť financovaná kultúra? Je nemálo ľudí, a uvidíte to aj v diskusii pod rozhovorom, ktorí sa pýtajú, prečo by mali zo svojich daní dotovať zábavky rôznych umelcov, ktorých nikto nepozerá.

Ak má štát záujem na tom, aby kultúra existovala, musí ju financovať. V plnom rozsahu.

V plnom rozsahu?

Presne tak, na sto percent. Akúkoľvek kultúru. Samozrejme, ak ju chce mať. Napríklad v Benešovom dekréte o znárodnení bol jeden paragraf, že výťažok z filmového podnikania sa musí v plnom rozsahu uplatniť na rozvoj kinematografie. A toto je podľa mňa kľúč. Niekto sa síce môže pýtať, prečo aj za jeho peniaze, ale bolo by treba preskúmať, koľko vôbec sám prispel do štátneho rozpočtu. Navyše, je tu stanovené, že z každého kultúrneho podujatia ide do štátneho rozpočtu zisk vo forme daní. Takže nie je o čom. My nie sme Amerika, len päťmiliónový národ, ktorý si musí kultúru pestovať ako luxus, ako svoju vizitku. Alebo sa zrieknime kultúry a neklamme sami seba.

Zažili ste množstvo vládnych garnitúr. Ktorá mala rada kultúru?

Ani jedna. Krátku dobu bol ministrom Ladislav Chudík, o ňom som si myslel, že je správnym mužom na tom poste, ale nevydržal tam. Je to príliš jemný človek na to, aby sa pohyboval v takom chlieve ako je politika. Istý čas som potom intenzívne podporoval HZDS.

Jeho denník Slovenská republika vám dokonca udelil cenu za Jaškov sen.

Áno. Za to, že sa predal do Ameriky. Mnohí sa ma pýtali, prečo podporujem práve mečiarovcov. Bolo to z jednoduchého dôvodu - ako filmár som oceňoval, že to bola jediná strana, ktorá mala v programe neprivatizovanie slovenskej filmovej tvorby.

To ste museli mať „radosť", keď ste zistili, že Kolibu sprivatizovali práve Mečiarove deti.

Presne tak. Vo chvíli, keď som zistil, aké boli skutočné motívy, skončila moja podpora. To bol podvod na mne samom. Politiky sa vystríham, nikdy som nebol v žiadnej strane, a viete si predstaviť, ako strašne som bol sklamaný, keď som sa dozvedel, kto si tú Kolibu „ustrážil" pre seba. Dnes už neverím nikomu.

Dobrá báseň je taká, ktorá obsahuje to, čo som mal na mysli

Dnes píšete poéziu, vydali ste dve básnické zbierky. Neprekáža vám obnažovanie intímnych pocitov a emócií na verejnosti?

Chvalabohu, že poézia je oblasť, ktorá sa vymyká komerčným pravidlám. Práve to ma priťahuje. Nedávno mi brat poslal mailom správu, že v pozostalosti matky sa zachovala moja úplne prvá báseň. Napísal som ju, keď som mal štrnásť rokov:

Moja mamka zapálila

na stromčeku sviečky

a pritom si pokvapkala

na klavíri dečky.

Ako vidíte, poézia ma priťahovala už oddávna. (smiech) Navyše, na písanie poézie nepotrebujem kapitál, len papier a myšlienky. A prečo píšem? Na to nevie odpovedať nik. Proste mi to napadne, pracujem so slovami ako maliar s farbami. Básne považujem sa vysoko intímne umenie a niekedy mám problém, či s tým môžem ísť na verejnosť. Preto svoje zbierky ani nepredávam, skôr rozdávam. Je to taký môj pocitový denník.

Nedávno som sa básnika a maliara Miroslava Bartoša pýtal na definíciu dobrej básne. Povedal, že je to taká, ktorá dá niečo aj iným okrem autora. Súhlasíte s ním?

Dobrá báseň je taká, ktorá obsahuje to, čo som mal na mysli. Nerobí sa na prvý šup, stavia sa postupne. Jeden básnik mi hovoril istú kuriozitu o Jánovi Kostrovi. Sťahoval sa asi päťkrát z jednej domácnosti do druhej a vždy odišiel len s jedným kufrom. V ňom mal naskladané papieriky, ktoré si popísal pri víne, pri čomkoľvek. Potom sa v kufri prehrabával, vyberal jednotlivé verše a skladal básne. (smiech) Pekné, nie?

Poznámka: Rozhovor nebol autorizovaný, Eduard Grečner to nepožadoval.

Medzititulky redakcia.

Predchádzajúce rozhovory si môžete prečítať tu.

Poznáte vo svojom okolí zaujímavých ľudí, ktorí nie sú mediálne známi? Poznáte skutočné osobnosti? Ak áno, zašlite nám svoje tipy e-mailom na adresu karol.sudor@smeonline.sk a pomôžte nám zviditeľniť tých, ktorí si to zaslúžia.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  4. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  5. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  6. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste?
  7. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente?
  8. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov
  9. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom?
  1. Stravné pre živnostníkov teraz najvýhodnejšie
  2. Investície s fixným ročným výnosom od 6 do 8,25 %
  3. Zanzibar: Čo treba vidieť v africkom raji
  4. Hygge ako životný štýl
  5. Vynašli sme sa aj v čase korony. 3D showroom očaril klientov.
  6. Videobanking. Nová éra bankovania je tu
  7. Prokrastinujete? 5 overených tipov, ako nestratiť radosť z práce
  8. Mimoriadny úspech značky Toyota na Slovensku v roku 2020
  9. Pandémia urýchlila zavádzanie nových technológií vo firmách
  10. Pandémia presúva zákazníkov do online priestoru
  1. Mozog Penty na kolenách: Aký je Hačšákov príbeh v Pente? 35 000
  2. V centre Bratislavy ako na dedine. Ako sa býva v hlavnom meste? 33 959
  3. Sedem najznámejších pyramíd v Mexiku 12 527
  4. 10 vecí, pre ktoré sa oplatí navštíviť Dominikánsku republiku 9 669
  5. SME.sk zaznamenalo rekordný nárast záujmu čitateľov 9 338
  6. Wellness trendy, rozhovory a rady pre lepšie zdravie 7 321
  7. Produkujeme viac odpadu, kompostujeme len tretinu 6 793
  8. Ohlúpli sme počas Covid roka? 6 493
  9. Ekologická móda? Slovenská firma dokazuje, že to ide 6 433
  10. Zima v koži atopika: aká je starostlivosť o pokožku s ekzémom? 4 404
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu

Téma: Rozhovory z denníka SME

Prečítajte si aj ďalšie články k téme

Neprehliadnite tiež

Sledujte zjazdové lyžovanie s nami.

7 h
Ilustračná fotografia.

PCR testy na Slovensku odhalili viac ako 233-tisíc nakazených koronavírusom. Pandémia Covid-19 si vyžiadala 3 894 obetí. Na Slovensku prebieha plošné testovanie.

8 h
Ilustračná fotografia.

Denník SME odhadol, aký bude očkovací kalendár.

21 h