Svojrázny autorneautor Pero Le Kvet vo svojej druhej kniheneknihe zvážnel.
Keby si surrealisti posadali za jeden stôl s patafyzikmi a šijacie stroje by si na tento večer vzali voľno, keby lokomotívy odkráčali do teplých krajín a chirurgom odtiekli rukavice dolu nemocničnou odpadovou rúrou, pri fľaši absintu by vznikol ktosi ako Pero Le Kvet. Aj to píšuci svetom trošku nakrivo.
Možno práve to je ono: autorneautor kníhnekníh poézienepoézie v realite, kde sú dokonca aj šikmé veže pamätihodnosťami.
„Niekedy sedávam vo vani / po krk zasypaný hrachom,“ vraví nám.
Le Kvetove básne kaligramy, v ktorých vizuálna podoba tvorí významnú rovinu samotnej poézie, už nie sú také roztopašné ako v autorovej predchádzajúcej zbierke. I keď vtedy možno išlo skôr o krátke snové poviedky.
Akoby od Ulovených snov zvážnel. Trochu do čiernobiela, čo nie je len monochromatizmom layoutu zbierky. Dúfajme, že v hlave mu ešte nejaké farebné sny ostali.
Pritom Perózia je zbierka silne intímna a osobná, len občas trochu instantná. Ako verše „nemám rád dni ktoré uplynuli / bez toho aby sa ma dotkli“.
Na poéziu príliš banálne. Dokonca aj na tú civilnú.
Ale čo: hranica medzi anekdotou a životom je len čiara trasúca sa pod spisovateľovým perom. Keď má nejaký pocit a keď ten pocit je v duchu Le Kvetových knižných „niekedy“ tiež len niekedy. Vtedy sa dá vravieť o perózii. Rozpa(á)de zvnútra.
Niekedy s aforistickou dochuťou Tomáša Janovica či Mariána Hatalu, občas naopak dokorenené snom. Vtedy sa musíte pýtať, či Boh predsa len nie je klamár. Rovnako ako Le Kvet, ktorý svoje texty nenazýva ani nečísluje.
Len ich tak: predhodí. Človeče, stráv.
A človek trávi, zneistený nielen textom, ale aj vizuálnou podobou zbierky. „Už si vôbec nepamätám / kedy sa naposledy / o mňa zaujímala / nejaká žiarivá krásavica / s blankytnými očami.“
Pritom: už dávno nechutila frustrácia tak príjemne.
Pero Le Kvet: Perózia.
Artis Omnis, edícia Margo, Žilina 2007.
