Je veľký rozdiel byť trénovaný a trénovať iných?
„Samozrejme. Pozeráte sa na svoj šport z opačného uhla. Niektoré chyby zverencov ma vytáčajú tak, že mám chuť sadnúť do saní a prejsť zradným úsekom za nich. Napokon mi však neostane iné, ako zmieriť sa a uspokojiť sa s radami.“
Tréner zažíva väčšie nervy ako pretekár?
„Niekedy. Ja som ich mal začiatkom sezóny. Bál som sa, aby sa niekomu niečo nestalo. Predsa len to nie je najbezpečnejší šport. Nervy sú tiež vtedy, keď nie sú také výsledky, aké sám čakáte a aké čakajú iní.“
Na šampionátoch, európskom či svetovom, však väčšina vašich mladých zverencov dosiahla životné umiestenia to sa vám máli?
„To je fakt: zlepšujú sa, posúvajú sa dopredu. Čakal som však stabilnejšie výkony. Na úspech treba najmenej dve vyrovnané jazdy po sebe. Ja viem, aj my s Marxom sme robili chyby, ale dokázali sme sa z nich poučiť, neopakovať ich. Možno chcem rýchlo veľmi veľa.“
Cítite zodpovednosť?
„Učím sa ju znášať. Keďže mám rodinu, je dvojnásobná.“
Akým typom trénera sa snažíte byť?
„Skôr kamarátskym.“
To vyplýva aj z malého vekového odstupu, nie?
„Som sám prekvapený, že ma chlapci aj dievčatá dosť rešpektujú. Dokonca aj osobné tresty, ktoré udeľujem.“
Tresty? Vy aj trestáte? Za čo a ako?
„Za neskorý príchod na tréning, ale aj za nekvalifikovanie sa do hlavnej súťaže. Pokutou sú kľuky a cviky ľah-sed nad rámec tréningu.“
To bývalo aj za vášho trénerského predchodcu Waltera Marxa seniora?
„Nie. Vtedy, keď niekto meškal, dostal vynadané. Sklonil hlavu a bolo.“
Čo zahŕňa trénerská funkcia v športe, v ktorom reprezentácia musí za dráhou cestovať za hranice?
„Organizačných povinností okolo dráhy nie je až toľko, ako som sa obával. Hostitelia sa snažia výpravám veci uľahčiť a zjednodušiť. Veľa starostí je však s prípravou saní. Do neskorého večera, občas až skorého rána. Aj voľakedy som pri tom pomáhal. Vtedy ma to bavilo, teraz je to povinnosť. Počas sústredení mám na krku aj administratívu: platiť a odkladať každý účet. Na veľkých podujatiach sa o to stará generálna sekretárka zväzu Mária Jasenčáková. Okrem toho sa s inými striedam za volantom áut.“
Kedy ste pocítili zadosťučinenie?
„Potešilo ma Ninisovo trináste miesto na víkendovom svetovom šampionáte v Oberhofe. A najmä to, že predviedol dve pekné jazdy. Ninis patrí medzi piatich najrýchlejších na štarte. Pred majstrovstvami sa však na tréningu v Konigsee zranil a okrem toho, že si narazil bok a rebrá, doudieral si aj zápästie, takže na štarte nemohol dať plnú silu do hrabov. Nebyť toho, určite je jedenásty.“
Na desiatku nemá?
„Dostať sa do svetovej desiatky medzi sólistami je veľmi ťažké. Na to treba perfektné zázemie a dostatok financií na výcvikové tábory. Všetko je čoraz drahšie a my dostávame od štátu čoraz menej peňazí. Sponzorov nemáme, takže sme v ťažkej situácii.“
Kedy vaše a Marxove úspechy napodobní dvojica Harniš a Regec?
„Oni majú na osmičku už teraz. V Oberhofe však pokazili kvalifikáciu. Postúpili až z 21. miesta, preto sa na dráhu dostali vtedy, keď už bola v dôsledku teplého počasia vo veľmi zlom stave.“
Je pravda, že po haváriách z minulosti majú strach?
„Možno. Harniš v zložitej situácii položí nohy a až potom začne riešiť problém riadením, hoci by to malo byť naopak.“
Ako sánkar bojuje so strachom?
„Potrebovali by sme športového psychológa, ale v Tatrách nijaký nie je a keby aj bol, neviem si predstaviť, z čoho by sme ho zaplatili.“
Baví vás to, čo robíte?
„Samozrejme. Nebaví ma len plat, ktorý za to dostávam. Mám zmluvu na deväť mesiacov a keď to rozpriemerujem na dvanásť, som tesne nad hranicou životného minima. Manželku mám momentálne na materskej, nebudem to môcť robiť dlho na úkor rodiny.“
Skoro celú zimu ste preč, ako to znáša?
„Modlí sa, aby sa už skončila. A ja sa teším, že okrem nej zasa uvidím päťmesačného syna.“
Naši na šampionátoch
Pretekár(i) ME MS
Jozef Ninis 18. 13.
J. Harniš, B. Regec 13. 14.
Jana Šišajová 16. 21.
Veronika Sabolová 18. 25.
Štafeta SR 6. 8.
Mizerné platy
Štátny tréner slovenskej reprezentácie v sánkovaní, podľa vlastných slov, nemá čistého ani desaťtisíc. „Je to mizerný plat, ale na základe štátnej platovky,“ krčí plecami generálna sekretárka zväzu Mária Jasenčáková. „Podľa vzdelania a praxe patrí do triedy desať.“
Niektoré zväzy trénerom prilepšujú z príjmov od sponzorov, ale my ich nemáme. Aj Mickov predchodca, hoci mal vysokoškolské vzdelanie, dostával obrazne len o pár korún viac. Všetci máme mizerné platy, neporovnateľné s tým, čo dostávajú ľudia na podobných postoch v cudzine.
(mo)
Autor: Marián Šimo © SME
