sa 25. januára dožil 70 rokov. Ešte, že sa ich nedožil, hovorili teraz niektorí jeho obdivovatelia.
Myslím si, že opak je pravdou. Práve teraz by Vysocký našiel v ruskom prostredí tú správnu inšpiráciu. Patrí k ľuďom, ktorí na svoju tvorbu a prebudenie invencie potrebujú trochu teroru, kvapku útlaku, máličko despotizmu a veľa nespravodlivosti v ruskej spoločnosti. Poznáme takých i z iných kultúr.
Jednoducho sú tvorovia, ktorí sa najlepšie rozhýbu na krehkej hranici slobody a absolutistickej vlády mocnárov, proti ktorým je treba bojovať. Bojom sa rozumie napríklad skladanie piesní a textov, ktorých hlavný obsah je uložený medzi riadkami či v mimike.
Takže tie spomienky na barda ruského folku boli trápne hlavne preto, že si mnohí uvedomili, ako by si Voloďa Vysockyj práve dnes v ruských vodách tvorivým spôsobom zabrázdil. Akoby si pošušlal na prejavoch prezidenta Putina, akoby sa mu v hlave rodili texty i melódie pri počúvaní výročných správ o ruskej zahraničnej politike z úst šéfa diplomacie Lavrova, či doliezaním súčasných gubernátorov, ktorí sa klaňajú veľkému vodcovi v Kremli tak, až im v istých partiách praskajú nohavice z najlepších materiálov.
Veľmoc, dŕžava, sféry záujmov, jadrová hrozba a energetické vydieranie, to všetko je zasa v móde. „Stihli sme to, na návštevu k Bohu sa človek ani oneskoriť nemôže,“ spieva Vysockyj a má pravdu. On to stihol.
Odišiel v pravý čas, bez toho, že by ovoňal nové, slobodné Rusko a musel potom prežiť sklamanie z toho, že sa tá sloboda ešte nedokázala v Rusoch udomácniť natrvalo.
