Marcel Palonder: Sentiment na každý deň

Najradšej spieva a komponuje. Nebaví ho manažovať svoje hudobné projekty. Narodený v znamení vodnára najradšej relaxuje v prírode, pri vode a sexe. Svojej matke, o ktorej hovorí, že mu bola všetkým, venoval pieseň Ave mama. Aj talent vraj zdedil po matkinom otcovi - Júliusovi Koreňovi, hudobníkovi a husľovom virtuózovi, jednom zo zakladateľov Slovenského rozhlasu. Má päťročnú dcéru Simonku, ale svoj osobný život komentovať nemieni. Skladá nostalgickú hudbu a rád spieva vo francúštine. Romantický trubadúr Marcel Palonder.

V úspešnom českom muzikále Krysař stvárňujete Osud. Aký je ten váš - umelecký a osobný? Žičlivý?
To sa ukáže až neskôr. Som šťastný, že som skúsil divadlo, dostal šancu. Od čias Krysařa divadlo zbožňujem. Inak platím daň za to, že chcem byť nezávislý, že chcem komponovať muziku bez kompromisov. Stále zápasím s tým, či si môžem nahrať nejaký ďalší singel a vydať svoj album.
Po Krysařovi prišiel Hamlet...
S Krysařom som zažil približne pol roka nácviku. Stvárnil som v ňom Osud aj Krysařa. Hamlet je zasa zaujímavý, lebo sa v ňom stretli ľudia, ktorí by sa na javisku inak asi nestretli. Hrám po boku Zdenky Studenkovej, Janka Lehotského a Petra Lipu. Je to úžasné.
Vraj neviete zabudnúť na Írsko, na dublinské puby, v ktorých ste vystupovali.
Milujem históriu, staré civilizácie. Britániu považujem za historické kultúrne teritórium. Je to nádherná krajina, kde na každom kroku stretnete pamiatky. Navštívil som tam dedinu, v ktorej žil jeden rod v tom istom dome až šesťsto rokov. Oslovili ma úžasné megalitické stavby, príroda a príjemní ľudia.
Svojou účasťou podporujete rôzne benefície. Naozaj ste taký empatický, alebo ide o imidžovku?
Nejde o imidž. Je povinnosťou umelcov a ľudí verejne činných pomáhať slabším. Bolesť starých ľudí sa dá zmierniť, keď sa im poskytne starostlivosť a trocha lásky. Deti sú však úplne bezmocné. Majú pred sebou celý život, raz budú dospelé. Dôležitou devízou každej krajiny je vedieť sa postarať o svoje deti.
Ste natoľko citlivý, že sa viete aj rozplakať?
Myslíte na scéne?
Aj v civilnom živote...
Neviem, či je ešte v móde, že muži neplačú. Na scéne mi vyhŕkli slzy práve v úlohe Krysařa. Súkromne sa mi to však tiež podarilo. V roku 1997 som bol v Írsku a s Desanou Dudášovou sme sa obaja, nezáväzne na sebe, rozplakali na jednom starom cintoríne. Dýchla na nás história.
Sľubovali ste, že v zime uvediete ako producent muzikál Nostradamus. Zároveň ste mali stvárniť hlavnú postavu. Nestalo sa. Čo je s projektom, v ktorom mal vystupovať aj Jiří Korn a Helena Vondráčková?
Je hotový, pripravený a dokončený. Som autorom hudby, ale dôležité je, kedy sa to zmanažuje a podarí sa nájsť peniaze na realizáciu.
Ako dlho ste na projekte pracovali?
Muzikál sme pripravovali tri roky. Je nádherný.
Prečo ste si vybrali práve postavu Nostradama? Súviselo to s koncom tisícročia?
Áno, aj. Hlavne však išlo o ideu diela. Mám blízko k podobným témam. Oslovuje ma tajomno. Verím na osudovosť, som fatálny typ. Samotná pointa muzikálu je však v láske, ktorá so všetkým súvisí a vyhráva. Nostradamus bol obrovská osobnosť - filozof, lekár, veľký človek. Nestačí to na inšpiráciu?
Ezoterika, alternatívna medicína, veštenie - to všetko sa teraz stalo módnou záležitosťou. Zaujímajú vás, alebo im odolávate?
Poznám zopár veštíc a občas ich aj navštívim. Samozrejme, nie som spokojný so všetkými, ale je to danosť, ktorú nemá každý človek. Oslovujú ma ezoterické veci, preto pripravujem prekvapenie -muzikoterapeutické dielo.
Zbierate kamienky. Koľko ich už vlastníte?
Zbieram kamene z európskych morí a riek, pri ktorých som bol. Mám ich uložené v krabiciach a sú mojou rukolapnou pamiatkou na to, čo mám rád.
Kedy bývate najsmutnejší?
Stáva sa mi to často. Najmä, keď sa mi niečo nepodarí, alebo ma niekto nepochopí. Beznádej a depresia, ktorá prichádza z neúspechu mi však prináša dávku inšpirácie. Možno to vidieť aj na mojej tvorbe - blízke sú mi clivé melódie. Sentiment na každý deň.
Kedy ste najveselší?
Keď je jar, krásne počasie alebo po milostných chvíľach. A keď sa mi podarí skomponovať niečo krásne. V tom momente sa stávam Narcisom a dokážem svoje dielo počúvať donekonečna.
Z čoho mávate strach?
Zo smrti nie. Tam raz musí každý. Strach prežívam pri každom vystúpení. Je to čudný pocit - zovrie sa mi žalúdok, mám trému, som nervózny. Najviac pred kamerami a pred fotoaparátom, menej v rozhlase.
Za socializmu ste emigrovali do Francúzska, po revolúcii ste sa vrátili. Neľutujete?
Veľakrát som to oľutoval. Keby prišla revolúcia o niekoľko mesiacov neskôr, už by som sa asi nevrátil. Práve som sa chystal do Paríža, kde ma čakala slušná operná kariéra. Som basbarytón a mám široký operný repertoár, najviac mi sedí Puccini. Ale to sú veci, ktoré sa už nedajú vrátiť späť.