Ak ide po priechode pre chodcov človek pomaly, nemusí to byť vždy len provokatér, ktorý si dokazuje, že on má prednosť. Môže to byť človek, ktorého bolia nohy, alebo napríklad zrakovo postihnutý. Často sa orientuje podľa zvuku a trvá mu to trochu dlhšie.
Ak uvidíte niekde ležať na zemi človeka, nepomyslite si hneď, že je opitý.
Môj otec pre degeneratívnu poruchu očí prichádza o zrak. Nepripúšťa si svoj problém, snaží sa s ním statočne bojovať, nechce nikoho zaťažovať a tak sa často vyberie sám na prechádzku alebo na nákup.
Nedávno, keď boli cesty ako sklo, tiež vyšiel z domu. Podcenil problém a spadol. Nechcem ho ospravedlňovať, bolo to od neho nezodpovedné, ale nenašiel sa nikto, kto by mu pomohol na nohy. Pri svojom handicape pôsobil dezorientovane a zmätene a asi budil dojem opilca. Poznám aj prípad človeka, ktorý si pre náhlu srdcovú nevoľnosť sadol na kamenný kvetináč uprostred mesta plného ľudí, stratil vedomie, spadol, rozbil si hlavu a ležal v kaluži krvi, kým ho niekto známy nespoznal a nezavolal sanitku. Bohužiaľ, už bolo neskoro. Ľudia chodili nevšímavo okolo, nič nechceli vidieť, nič nechceli počuť. Nemiešať sa do cudzieho problému. Každý má tých svojich dosť.
Čo keď sa niekedy niečo podobné stane vám?
A ešte jednu prosbu mám na moderátorov všetkých slovenských televízií. Uvedomte si, že pri obrazovkách sedia aj ľudia, ktorí dobre nevidia, tak aspoň z dlhej chvíle počúvajú. Najmä vedomostné súťaže a zábavné relácie sú veľmi vhodné pre tento typ „divákov“. Pokiaľ sa však výsledky objavujú na výsledkovej tabuli, nemajú si ich ako prečítať a sú závislí od toho, čo im vy sprostredkujete, tak na to nezabúdajte. V mene všetkých zrakovo postihnutých srdečne ďakujem.
Autor: Iveta Kožiaková
