lavy tlačí „stojí, stojí mohyla“ alebo vás tak neuveriteľne vlastenecky núti hulákať „kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu“.
Lenže poézia, tá môže byť vtipná, hravá i zábavná, najmä ak sa jej prednes spojí s prvkami scénického prejavu, ktorý sa neberie tak zúfalo vážne. Poézia nemusí byť iba patetické deklamovanie nejakého barda v húpacom kresle. Nedeľná chvíľka, ktorá je nekonečná.
Môže mať podobu Návratov z Oravy a Moravy, napríklad. A môže byť, takpovediac, vypredané. Básne môžu byť krásne, keď sa čítajú. Ale básne, tie by mali predovšetkým znieť, tak ako na Štvrtku Daniela Heviera v bratislavskej Kafe Scherz. I keď tam to neboli výhradne básne.
