Izraelčan Moše Bar-Yuda, ktorý má korene na Slovensku, sa stal jedným z prvých ľudí, čo dostali s pomocou múzea Jad Vasem informácie o svojich príbuzných z dlho nedostupných nacistických archívov v nemeckom Bad Arolsene. Až teraz sa dozvedel, že jeho otca nezabili v Osvienčime, ako si roky myslel, ale v Majdanku. Pozná aj presný dátum otcovho úmrtia. "Nemci mali všetko dokonale zdokumentované," vysvetľuje a stále nemôže uveriť, že pri zverstvách, ktoré páchali, sa ešte obťažovali presnou evidenciou. "To je ich kultúra," dopĺňa ho jeho priateľka Judith, ktorá strávila detstvo v Bergen Belsene.
Sedíme v tichom telavivskom činžiaku obklopení starožitnosťami, krásnymi obrazmi, náboženskými predmetmi a súkromnou modlitebňou. Moše Bar-Yuda sa "vyučil" za rabína, ale v živote robil aj všeličo iné - kurátora, novinára, bol jedným z prvých parašutistov s kipou na hlave a pred päťdesiatimi rokmi skúmal v Etiópii zvyklosti tamojších židov. Dnes vydáva džezovú hudbu jedného z ich potomkov. Jeho kniha o holokauste mala najlepšie kritiky v izraelských novinách a džezová nahrávka, ktorú pomohol vydať, zasa dostala cenu za najlepší hudobný počin roka. Moše Bar-Yuda je polyglot a zástupca tej skupiny ľudí, ktorú Izraelčania volajú "naša aristokracia". Celkom oprávnene.
Detstvo v starej Bratislave
Moše Bar-Yuda hovorí, že na Bratislavu si veľmi nepamätá. Potom však začne spomínať na Mariánsku ulicu, kde sa narodil, na rodinný obchod s konfekciou, na synagógu na Heydukovej a ukazuje maličkú polámanú fotografiu seba a svojich bratancov a sesterníc v parku pri dnešnom sídle prezidenta. Parádne oblečené deti sa usmievajú do objektívu. Podľa rozkvitnutých stromov sa zdá sa, že bol pekný deň, niekedy začiatkom leta.
Keď Moše rozpráva o Bratislave a o tom, ako s rodičmi chodievali na koncerty klasickej hudby do Viedne, vracia sa do čias Roberta Kastnera. Po týmto menom sa pred sedemdesiatimi štyrmi rokmi narodil. Mohol mať senzačný život. Jeho spôsoby a grácia naznačujú, že sa nenarodil do nedostatku. Nábožní rodičia, nemecká židovská škola, hodiny huslí. A doma veľký obdiv pre nemeckú kultúru a vzdelanosť.
Robert Kastner až do nástupu nacizmu nikdy nepociťoval antisemitizmus. Bol iba dieťaťom, žil v pomerne uzavretej náboženskej komunite, kde sa čas počítal od sabatu do sabatu. A potom to prepuklo, či sa skôr začalo plazivo približovať. Kastnerovci dosť dobre nechápali, čo sa robí.
Poslednýkrát s otcom
Keď začalo byť v Bratislave dusno, presťahoval Robertov otec manželku a tri deti do Topoľčian k starému otcovi. Robert bol najstarší a cítil veľkú zodpovednosť. Do domu starého otca v Topoľčanoch sa nanominovali nemeckí dôstojníci, rodina sa krčila v malej izbičke. Keď Nemci začali obťažovať Robertovu mamu, starý otec rozhodol, že musia odísť k tete do Budapešti.
Ešte predtým však prišiel na návštevu otec. V najlepšom obleku, vystrojený ako vo sviatok. Až teraz Bar-Yuda chápe, prečo: "Do zberného strediska mal nastúpiť počas sabatu hagadol (sabat pred židovským sviatkom Pesach), preto to oblečenie". Svojho otca videl vtedy naposledy. Až z nemeckého archívu sa dozvedel, kedy sa to presne stalo. Bolo to 24. marca 1942.
Odysea do Budapešti
Na osemročného Roberta a jeho dvoch mladších súrodencov (šesťročný brat a štvorročná sestra) čakala odysea. Dostali falošné doklady. Stali sa tak deťmi svojej tety, ktorá ich mala previezť do Maďarska. Starý otec v dobrej viere vyhlásil, že musia cestovať pred sabatom, aby mohli colníkom povedať, že ich náboženské presvedčenie im neumožňuje cestovať počas sabatu. To ich malo obmäkčiť a urýchliť celú procedúru kontroly dokladov. Naivita starého pána však všetko len skomplikovala. "Ešte nám povedal, aby sme išli za nemeckými vojakmi, oni nám vraj určite vyhovejú, lebo sú civilizovaní. My sme naozaj nevedeli, čo sa deje," hovorí Bar-Yuda.
Po dlhom výsluchu sa im podarilo prejsť až do Budapešti, starý otec však skončil v Osvienčime.
V Maďarsku striedali súrodenci Kastnerovci rodiny, skrýše a identity. "Vždy som sa musel naučiť novú ‚postavu'," vysvetľuje Bar-Yuda. Všetkým bolo podozrivé, že chlapec s maďarskými dokladmi nevie po maďarsky. No ten mal pripravenú vetu: "Dieťa sa rýchlo naučí aj rýchlo zabudne." To malo vysvetliť, že po nemecky hovorí preto, lebo jeho matka pochádza z Nemecka.
Maskovaný pašerák
Najväčšia úloha jeho života ho zachránila pred smrťou. Židovskej agentúre v Maďarsku sa podarilo získať doklady sto nezvestných detí zo Záhrebu. Bar-Yuda nevie, či išlo o deti, čo skončili v plyne, ale je to viac ako možné. Na tieto doklady sa dalo vycestovať do vtedajšej Palestíny. Problémom bolo, že mu pridelili doklady trinásťročného chlapca. Robert mal vtedy iba deväť a keďže bol vychudnutý, vyzeral ešte mladšie. Obuli mu preto topánky s vysokou podrážkou a vypchali mu plecia. Vo vypchávke navyše ukrýval list pre strýka v Palestíne.
Keď tam dorazil, začal strýko robiť všetko pre to, aby do Palestíny dostal aj Robertovu mamu a súrodencov. Mali šťastie, lebo Červený kríž ešte mal páky na to, aby dal všetkých dokopy v rámci politiky "spájania" rodín. Stalo sa to v poslednej chvíli, lebo v roku 1944 nastalo pre Židov v Maďarsku peklo a Červený kríž sa mohol iba bezmocne prizerať, ako ich nakladajú do dobytčákov.
Moše Bar-Yuda navštívil po páde komunizmu Bratislavu aj Topoľčany už niekoľkokrát. Cestoval spolu s jedným zo svojich strýkov. Ten všetko zvládol, ale vyhlásil, že do Topoľčian nikdy nevkročí. Bar-Yuda dodnes nevie, čo presne sa tam stalo. "Bol totálne vydesený a nechcel sa k mestu ani priblížiť." Pritom k Slovensku mal silný vzťah. Ako dieťa dostal na bar micva výlet do Tatier. V koncentráku sa potom modlil k Bohu, aby ho nenechal umrieť, kým ich znovu neuvidí.
"Niektorí ľudia, čo prežili koncentráky, len mlčia, iní zasa hovoria príliš," vyznáva sa Bar-Yuda. On dlho nehovoril, ale keď ho syn požiadal, aby mu povedal svoj príbeh, napísal knihu. Krásnou, vysokou hebrejčinou. "Svojich čitateľov som nešetril," vysvetľuje a asi prvýkrát sa jemne usmeje.
Keď som opúšťala jeho byt, nezabudol mi pripomenúť, aby som spomenula, ako veľmi mu pomohlo múzeum Jad Vasem a aké skvelé je, že Nemci nabrali odvahu a koncom minulého roka otvorili svoje archívy. A ešte raz spomenul nemeckú "chorú precíznosť", ktorá mu, paradoxne, pomohla vysvetliť najväčšie tajomstvo jeho života.
Autor: Tel Aviv
