Pred štyrmi rokmi vyšla u nás kniha Františka Cingera 3X18, ktorá obsahovala rozhovory českého novinára s českým spisovateľom Arnoštom Lustigom. To isté vydavateľstvo prichádza teraz s nemenej zaujímavou novinkou pod názvom Arnošt Lustig Odpovede (SNM – Múzeum židovskej kultúry, Bratislava 2007, preložila Viera Prokešová), nadväzujúcou nepriamo na jeho predošlé rozhovory s Cingerom. Rozdiel je však v tom, že tu spovedajú svetoznámeho spisovateľa traja: Harry Cargas, americký univerzitný profesor, Michal Bauer, český literárny historik a Pavol Mešťan, slovenský historik. Knihu dopĺňa esej Byrona Shervina, v ktorej autor skúma názory Prima Leviho a Arnošta Lustiga na celú holokaustovú tragédiu a jej dôsledky.
Ďalší rozdiel je v systéme otázok, ktoré sa tentoraz netýkajú ani tak Lustigovho nedobrovoľne dobrodružného života, skôr jeho umeleckej tvorby, orientovanej výlučne na holokaust.
Lustig, ročník 1926, prežil tri koncentračné tábory – Terezín, Osvienčim a Buchenwald a po rozličných životných peripetiách sa usadil v USA, kde vyučoval film a literatúru na Washingtonskej univerzite.
Človek s toľkými osobnými i profesionálnymi skúsenosťami má za sebou celý rad prozaických prác a celovečerných filmov, čo sa nevyhnutne muselo premietnuť aj do jeho vyučovacieho procesu. A práve ten bol jadrom Cargasových otázok, ktoré sú až nápadne strohé, aby mal najväčší priestor odpovedajúci. Nie náhodou má kniha tento názov.
Lustigove odpovede majú bližšie k subjektívnym vyznaniam ako k nejakým rutinným profesorským výrokom, pričom neraz zdôrazňuje, že v jeho písaní nejde o pomstu, ale o pravdu.
Viackrát použil zvláštny termín situačná etika. Má pritom na mysli to, čo sa v inej časti textu naznačilo ako otázka, že ak nejaký slovenský občan pomohol cez vojnu Židovi, či to bol prejav kresťanského súcitu alebo prebudeného svedomia. „Keď mi niekto zachráni život, nepýtam sa ho najskôr na jeho vieru, príslušnosť.“ Toto presvedčenie aplikuje Lustig aj na vzťah k Nemcom.
Lustig má jednoznačný názor na vojnový slovenský štát a na Tisovu zodpovednosť, pričom sa doslova vyjadril: „Osobne by som radšej videl podobných ľudí, aby dostali šancu oľutovať svoje činy, polepšiť sa, pokiaľ to v nich je.“
Osobitne treba vyzdvihnúť Sherwinovu esej, podnetnú filozofickými názormi oboch svedkov holokaustu, Taliana Leviho a Čecha Lustiga, z ktorých vyplývajú aktuálne závery i pre dnešok.
Škoda, že iba takto stručne sa dalo upozorniť na knihu, kde opytovaný autor abstrahuje od konkrétnych koncentrákových situácií, aby dospel k istej filozofii tohto zla. Lustigove podnetné a neraz až provokujúce myšlienky zahŕňa v obsiahlom doslove Etela Farkašová.
