Veršami o sieste s mačkou sa začína básnická zbierka divadelného režiséra Jana Bornu nazvaná Malé prosby. Tie verše sú presne o tom, o čom vypovedá jeho motto, ktoré pred časom vyslovil: „Naučil som sa nedívať sa dozadu, ale od tejto chvíle dopredu. Ale zasa nie príliš ďaleko. Veľmi dôležité je radovať sa z toho, čo je teraz, a tešiť sa na ten kúsok, kam dohliadnem.“ Časový údaj „od tejto chvíle“ sa viaže k obdobiu, ktoré mu zásadne zmenilo život, keď pred pätnástimi rokmi dostal sklerózu multiplex. Vtedy mal už za sebou pôsobenie v HaDivadle či Dejvickom divadle, skúsenosť s Jaroslavom Duškom v súbore Vizita i workshop s legendou svetového divadla Peterom Brookom, v súčasnosti režíruje v pražskom Divadle v Dlouhé a na DAMU vedie ateliér alternatívneho divadla. A píše básne. Uvedomuje si vážnosť choroby („je mi tak smutno, když někdo nestačil dát co chtěl“), stojí na vrcholku hory, kde „výš se dá jen padat“, ale v údolí ho čaká jeho strážny anjel „a mě čeká ještě dlouhá cesta až dolů k němu“.