Nedávno som tak v televízii počúvala českého sochára Jasana Zoubka. „Počítajme, že jeden ľudský život trval v priemere 50 rokov. To by potom znamenalo, že od Krista prešlo štyridsať životov. Prekvapilo ma, ako je to málo,“ uvažoval. V hrubých kontúrach potom vytesal štyridsať postáv, postavil ich za sebou a tú jednoduchú kompozíciu nazval Rod. A naozaj, ten rad postáv bol napohľad veľmi krátky. Akoby kričal: Ešte predsa nie sme tak ďaleko od našich ideálov, tá podstata by ešte mala byť stále niekde tu!
Nie je to krásne?
Rovnaký existencionálny zážitok som mala pri Otáčajúcej sa tvári, jej autor je Jean Cocteau. Robil ju vo viacerých verziách, v parížskom Centre Pompidou ju nainštalovali na zavesený drôt. Aj ona bola iba z drôtu, veľmi jednoduchá. A ako sa tak točila, bolo vidieť, že z vonkajšej strany je úplne iná ako zvnútra. Že je to obyčajná, samozrejmá myšlienka? Je. Lenže tam bolo zrazu vidieť oveľa viac – tá vnútorná tvár bola smutná. A v tej chvíli sa nedalo robiť nič iné, len plakať.
Nikdy na to nezabudnem, a asi aj viem prečo. Keby som o tej tvári počula rozprávať Cocteaua, možno by som bola prekvapená, čo všetko som v nej nevidela. Mne však stačí, že som zažila jedno silné osobné stretnutie, a mám pocit, že s nami všetkými.
