Dodnes patrí medzi legendy slovenského hokeja. Bol neprehliadnuteľný nielen na ľade, ale ani v spoločnosti. Jeho nečakaná smrť v roku 1998 má príchuť trpkosti - prečo musel zomrieť človek, ktorý bol pre iných symbolom úspechu a cieľavedomosti?

Osudná nedeľa

V nedeľu 15. marca 1998 našli Dušana Pašeka - slovenskú hokejovú legendu, v hoteli Slovan s prestrelenou hlavou. Aj keď oficiálna správa hovorila o samovražde, tejto verzii verí málokto. Ťažko by sme v Pašekovom okolí hľadali čo len jediného človeka, ktorý by súhlasil s výsledkami krátkeho policajného vyšetrovania. Podľa nich Dušan Pašek nebol človek, ktorý napíše roztraseným písmom šesť ospravedlňujúcich listov a potom sa zastrelí. Na takéto riešenie bol veľmi disciplinovaný, zodpovedný, optimistický, racionálny.

Lepšie než meditovať a špekulovať nad smrťou Dušana Pašeka, stojí zato pozrieť sa na jeho život. Pri tvorbe dokumentárneho cyklu Radosť zo života sme sa stretli s mnohými jeho blízkymi a kamarátmi, a treba povedať, že názov Radosť zo života na Dušana Pašeka absolútne sedí. Ľudia na neho spomínajú až podozrivo zhodne: bol to vždy dobre naladený, priamy, cieľavedomý chlap. Za pravdu im dajú aj fotografie - je len veľmi ťažké nájsť čo len jeden záber, na ktorom by Pašek nemal dobrú náladu. Akoby sa Ceco - ako ho všetci volali, narodil pod šťastnou hviezdou.

Hokejové detstvo

Dušan Pašek sa narodil 7. septembra v šťastnom roku 1960 do rodiny, v ktorej sa dlho rodili len samé dievčatá. Bol jediným synom manželov Pašekovcov, a zároveň jedináčikom - čo bolo na tie časy dosť nezvyčajné. Už keď sa narodil, bolo jasné, že to bude veľký chlap - vážil takmer päť kilogramov. Od detstva trčal z davu - jednak mohutnejším vzrastom, ale aj svojou levou bojovnou povahou. Aj keď bol jedináčik, rodičia ho podľa vlastných slov učili disciplíne a boli na neho dosť prísni. Paradoxne potom vyznieva historka o tom, že ho otec pochválil za rozbitie okna na štvrtom poschodí - zato že tak vysoko dohodil. Isté je, že Ceco bol centrom ich života a lásky, a tak nečudo, že z neho vyrástol chlapec so slnečnou povahou. Všetko, čoho sa dotkol, sa mu darilo, život bol pre neho hra, v ktorej rád a ľahko vyhrával. Jedináčikom však svojím spôsobom zostal aj na ľade. Športoví reportéri mu niekedy vyčítali, že málo vyprodukuje pre spoluhráčov. Nie preto, že by bol egoista - skôr individualista.

Mama Irma odjakživa chcela, aby jediný syn niečo v živote dokázal. Športové gény v rodine nemali, ale potrebovali niekam nasmerovať synovu hyperaktivitu. Od deviatich rokov chodil na gymnastiku a stačilo len pár týždňov tréningov, aby víťazil nad skúsenejšími a staršími chlapcami. Keď mal jedenásť, videl ho korčuľovať tréner Siroťák a hneď si vzal šikovného chlapca do hokejovej skupiny. Otec v tom však mal jasno: najprv škola, potom jazyky a až nakoniec hokej. A Dušan všetko zvládal: hodiny tréningov skoro ráno, aj školu.

Tréner Siroťák opisoval Dušana ako nesmierne húževnatého chlapca. Bol taký súťaživý, že mu niekedy vraj až išiel na nervy, ako sa s každým pretekal. Aj keď rodičia Pašekovci boli fanúšikmi Slovana, sprvu neboli nadšení z Dušanovej hokejovej kariéry. Mama Irma sa bála o jeho zdravie - hokej je tvrdý šport. Keď pri jednom zákroku prišiel o štyri zuby, všetci to ťažko prežívali. Mama - sestra na stomatológii, potom zabezpečila, aby Dušan nosil na čeľusť špeciálny chránič. Ten sa stal neskôr pre Pašeka rovnako charakteristickým ako číslo jeho dresu - legendárna 22.

„Ceco banán!"

Z BEZ Bratislava Dušan plynulo prešiel do mužstva starších žiakov Slovana Bratislava ChZJD. Nemal ani osemnásť rokov, keď sa predstavil v lige. Na jar roku 1978 sa hráč Slovanu Žiška zranil, a tak namiesto neho poslali na záskok Ceca. V lige už zostal a k dorastu sa vracal iba na ťažké zápasy a finálne hry. O dva roky neskôr získal so Slovanom prvý (a posledný) klubový titul majstra ČSSR. Pre Bratislavu sa veľmi rýchlo stal legendou. Tribúny ho milovali. Bol mladý, usmievavý a bratislavský štadión neúnavne skandoval „Ceco banán!"

Center Pašek vynikal najmä húževnatosťou. Jeho mohutné telo (188 cm a 91 kg) ho nato priam predurčovalo. Mal rýchlosť, bleskovú reakciu, ťah na bránku. Pašek odohral v československej súťaži v dresoch Slovana a Jihlavy 372 zápasov, nastrieľal 187 gólov ku ktorým pridal vyše stovky asistencií.

Čoskoro sa stal členom reprezentácie a i keď sa mu zo začiatku až tak nedarilo, najmladší slovanistický kapitán bol miláčikom publika. A samozrejme žien. Ako spomína jeho mama, v deň keď sa ženil, bol v Bratislave dopravný kolaps a tisíce fanúšičiek jeho „áno" oplakali. Dušanovou vyvolenou bola čerstvá maturantka Saška - dievča presne podľa jeho gusta. V jednej ankete Dušan spomínal, že sa mu najviac páčia drobné blondínky. O ich harmonickom spolužití sa rozprávali legendy: Dušan údajne posilňoval so 47-kilogramovou Saškou posadenou na dlani. Robila mu šoféra, starala sa o celú logistiku domácnosti, vyvárala podľa svokrinho gusta. Saša napriek svojej fyzickej krehkosti bola typickou oddanou hokejovou manželkou. Sama zanechala štúdium práva a venovala sa len Dušanovi a jeho kariére. Keď sa Pašekovci dostali do USA, titulky Športu chválili Sašu zato, že „náš Ceco má aj v zámorí domácu stravu".

Reprezentácia

Rok 1985 bol Pašekov rok. Dušana, napriek údajným počiatočným problémom, napokon vybrali do reprezentácie na majstrovstvá sveta v Prahe. Počas majstrovstiev ešte dorábal vysokú školu ekonomickú a čakali ho posledné štátnice. Napokon všetko vyšlo nad očakávanie: Dušan úspešne získal inžiniersky titul ekonomiky riadenia, Saška mu porodila prvorodeného syna a československá reprezentácia získala titul majstra sveta. „Na ten moment určite do smrti nezabudnem," hovoril Pašek o momente, keď strelil sovietskemu brankárovi Myškinovi druhý gól. Tým naša reprezentácia vyhrala nad Sovietskym zväzom 2:1 a mala otvorenú cestu ku zlatu. Dušan Pašek sa v tej chvíli stal najlepším hráčom zlatého československého tímu. Mal len dvadsaťpäť rokov. V jeden rok sa tak Ceco stal otcom syna, inžinierom i majstrom sveta. Čo viac si muž môže priať?

Poslednú medailu (bronzovú) si priniesol z MS 1987 vo Viedni. Celkovo v reprezentačnom drese Československa vykorčuľoval 196 zápasov, v ktorých premenil 69 šancí. Jeho cit pre góly a silová hra neostali bez povšimnutia ani v zámorí. Severoamerickí skauti už vtedy dobre poznali prínosy európskeho štýlu hry a hľadali stále ďalšie talenty. V roku 1982 si ho vybral klub Minnesota North Stars (dnes Dallas Stars). Trvalo však až ďalších šesť rokov, kým mohol do Spojených štátov legálne vycestovať. V NHL debutoval 6. októbra 1988 protiSt. Louis Blues. Saša Pašeková spomína na toto obdobie v USA ako na jeden nádherný sen. V USA sa im narodila dcéra Alexandra a Pašek bol vzorným otcom. V lige odohral len 48 zápasov a napokon sa vrátil domov. Ako sám hovoril, chýbalo mu Slovensko, ale najmä rodina a kamaráti, ktorých mal doma vždy veľa. Na Slovensku však dlho neostal. Po krátkom návrate do Slovana odišiel do západnej Európy. Striedavo pôsobil v Taliansku a vo Švajčiarsku, až napokon klubovú kariéru ukončil vo Fínsku.

Manažér Pašek

Keď odchádzal do zámoria, noviny boli plné titulkov: Ja sa vrátim. Ak ma budú potrebovať, prídem. Nezabudnem na vás. Dodržal slovo. Vrátil sa o dva roky do Bratislavy. Mal dve deti, vyššie čelo a plno plánov. Vrátil sa však do zadlženého klubu Slovan, ktorý chátral. V tom čase mal Dušan dva ciele: vrátiť Slovanu majstrovský titul a dostať slovenskú reprezentáciu medzi šestku najlepších tímov sveta. Po odchode z aktívneho hokeja objavil v sebe iného Pašeka: uvoľneného, žoviálneho, v drahom obleku, s cigarou v ústach. Jeho odzbrojujúci chlapčenský úsmev mal zrazu lišiacku príchuť. Jeho tvár sa usmievala z bilbordov investičnej spoločnosti, na ktorých vidieť, že tridsiatnik Dušan je skúsený chlap, ktorý vie korčuľovať nielen na ľade, ale aj vo vyšších kruhoch. V tom čase sa už rozvádzal a vzal si Ľubicu Mruškovičovú, herečku a bývalú modelku. Zrazu z neho bol diplomat a s Ľubicou sa stali nielen oficiálnou súčasťou bratislavskej smotánky. V čase ‚akože podnikateľov‘, mečiarizmu a slovenskej izolácie bol Dušan zas iný ako všetci. Mal styky, ovládal jazyky a vzbudzoval reálny rešpekt. Tak ako sa bil na ľadovej ploche, si zrazu musel vydobyť aj svoje miesto v hokejovej diplomacii. Po Jánovi Mitošinkovi a Viktorovi Špakovskom sa stal prezidentom SZĽH. Za niekoľko rokov v manažérskej pozícii sa mu podarilo vrátiť klubu prestíž a finančnú istotu. Pašek dokázal nájsť peniaze, dokázal flexibilne manažovať, začo dvakrát získal titul manažér roka. Po rozdelení Československa sa slovenský hokej dostal do „suterénu" majstrovstiev. Pašekov cieľ bol jasný: vytiahnuť slovenské mužstvo späť do A skupiny. Povolal z emigrácie Petra Šťastného i trénera Júliusa Šuplera a krok za krokom zas budoval slávu slovenskej hokejovej reprezentácie. Zdalo sa, že je správny muž na správnom mieste.

Prečo?

Prehra v Nagane sa však stala Pašekovým Waterloom. Televízna diskusia, kde sa snažili objasniť príčiny potupného vyradenia, sa stala pamätnou. Aj nepríjemné anonymné listy a telefonáty sklamaných fanúšikov. Brankárovi Murínovi vtedy niekto rozbil auto. Otázka je, či si Pašek naozaj prehru s Kazachstanom a hystériu, ktorú vzbudila, až tak pripúšťal. Ľudia o ňom zhodne tvrdili, že mal vzácny „športový" postoj k prehrám. Málokedy sa dlho trápil, vedel sa vždy za každého stavu otriasť. Na druhej strane, niektorí hovorili, že bol v živote zvyknutý len vyhrávať. V jednej z posledných televíznych debát, kde sa snažil vysvetliť prehru v Nagane, vystupoval introvertne, melancholicky, skoro depresívne.

Celý Pašekov životopis je príbehom cieľavedomého a húževnatého človeka, ktorý zvládal stres ľavou zadnou. Čo presne stálo za jeho samovraždou, sa už asi nedozvieme. Isté je, že posledné týždne sa Dušan Pašek dostal do situácie, v ktorej bol pod silným tlakom, čo napokon vyústilo do jeho tragickej smrti. Našli ho v kancelárii, zastreleného pištoľou značky Beretta, ktorú mal v legálnej držbe. Na rozlúčku zanechal listy pre tri ženy svojho života: mamu, Sašku a Ľubicu. Ospravedlňoval sa aj deťom a kamarátom. Prečo vlastne zomrel, sa však z listov nedozvieme. Dôvody, ktoré opisoval, boli vágne a abstraktné.

Keď Pašeka našli mŕtveho, bulvárom prebehli špekulácie aj zaručené správy o tom, že mal problémy s mafiou, kasínami aj dlžobami. Nič z toho sa nepotvrdilo. Zomrel tridsaťosemročný, ale dosiahol toľko, ako sa niekomu podarí za dlhý život.

Pokračovateľ s číslom 22

Na ľade momentálne za bratislavský Slovan bojuje jeho syn Dušan Pašek junior. Žije u starých rodičov a Irma Pašeková svojho vnuka podporuje v hokejovej kariére rovnako ako kedysi svojho syna. Aj Dušan junior nosí na drese legendárne číslo 22. Jeho otec sa stal in memoriam členom Siene slávy slovenského hokeja. Trvalo to však akosi pridlho - celých desať rokov. Slovenský hokej má dnes už nové legendy: zlatých chlapcov z Göteborgu. Napriek tomu, na Dušana Pašeka sa nezabudlo. A ani by sa nemalo. Len škoda, že sa nedožil prvého historického zlata samostatnej slovenskej reprezentácie. Určite by ho ocenil svojím typickým lišiackym pašekovským úsmevom.

Autor: Diana Kacarová