ladať, že ak k niečomu správcovia záležitostí štátu prikročia ako občania a zodpovední ľudia, a nie ako úzkoprsí politici, tak práve k ústave a jej prípadnej novelizácii. Lebo je nesporným faktom, že dnešná ústava, ktorú schválila Slovenská národná rada v auguste 1992, naliehavo potrebuje novelizáciu.

Aká republika, taká ústava

Dnes platný základný zákon štátu sa prijímal v búrlivých časoch rozpadu federácie. Vtedy nikto nemal na nič čas. Právnici, ktorí spracovali návrh ústavy, nemali dokonca čas ani na to, aby k predlohe dodali dôvodovú správu, prečo sú jej ustanovenia práve také a nie iné. Hektické obdobie delenia spoločného štátu a pokročilý stav politickej nervozity výrazne poznamenali konečnú kvalitu, či skôr nekvalitu ústavného textu. Iní ústavní právnici a dnešní koaliční poslanci Peter Kresák a jeho kolegovia Ladislav Orosz a Ivan Šimko dôkladne odkryli jeho slabiny, keď v máji 2000 predložili výsledky kritickej revízie platnej slovenskej ústavy. Už len počet a závažnosť odhalených nedostatkov robí z rozsiahlej novelizácie nevyhnutnosť.

Výpočet lapsusov, ktoré treba odstrániť, možno začať aj tým, že naša ústava nič nehovorí o brannej povinnosti občana. Ona totiž iba konštatuje, že „obrana Slovenskej republiky je vecou cti každého občana“. O povinnosti občana brániť republiku tam nie je ani slovo. Keby niekto dal podnet na Ústavný súd, že zákon, ktorý prikazuje brannú povinnosť, nie je v súlade s ústavou, mal by veľkú šancu, že uspeje. V roku 1992 dal ústavodarca Národnej rade SR právo „uznášať sa na vypovedaní vojny“, ale akosi ušlo jeho pozornosti, že doteraz každá vojna sa raz skončila. Preto sa má do ústavy dostať aj právomoc, aby sa parlament mohol uzniesť aj na „uzavretí mieru“. Podľa teraz platnej ústavy smie prezident iba prijímať a poverovať vyslancov, aby plnili svoju misiu v zahraničí. Vďaka predloženému návrhu by ich mohol už nielen fakticky, ale aj v súlade s ústavou z ich postov aj odvolať! Z kritickej revízie textu ústavy ďalej vyplynulo, že platné znenie článku 89 limitujúcim spôsobom definuje kompetencie predsedu NR SR. Ak by sa Jozef Migaš striktne pridržiaval ústavy, na niektoré právomoci, ktoré mu dáva rokovací poriadok NR SR, by musel rezignovať. Predložená novela tento protiústavný stav odstraňuje. Podobné je to aj u prezidenta. Z textu základného zákona vyplýva, že hlava štátu je povinná dohodovať všetky medzinárodné zmluvy, na ktoré je potrebný súhlas parlamentu. Svoju právomoc pritom nemôže na nikoho delegovať. Všeobecne je však známe, že toto ustanovenie sa z praktických dôvodov nedodržiava, lebo aj také zmluvy, na ktoré bol potrebný súhlas NR SR, dohodla vláda aj jej premiér. Ako príklad stačí spomenúť medzištátnu zmluvu s Maďarskou republikou.

Takýchto a podobných evidentných lapsusov je v dnešnom ústavnom texte viac než dosť. Predkladatelia ich svojím návrhom eliminovali. Keby sa stalo, že navrhnutá novela neprejde a schváli sa často spomínaná niekoľkobodová „malá“ novela, malo by to svoje dôsledky. V dokumente najvyššej právnej sily by zostali ustanovenia, ktoré deformujú ústavné pomery štátu a znižujú jeho dôstojnosť. Republika, o ktorej je známe, že má ústavu, podľa ktorej sa nemôžu správať ani ústavní činitelia, a napriek tomu ju nezmení, hoci by mohla, je jednoducho smiešna.

S ohľadom na minulosť i na budúcnosť

Slovenská ústava by mala byť novelizovaná aj z dvoch ďalších dôvodov. Jej znenie musí zohľadniť neblahé skúsenosti krajiny s treťou vládou pána Mečiara. Základný zákon štátu treba skvalitniť aj preto, aby republike umožnil členstvo v Európskej únii.

Obdobie mečiarizmu plasticky predviedlo, čo všetko je možné pri dnešnom znení ústavy zneužiť. Pretože ustanovenie, ktoré určovalo postup, akým sa poslanec môže svojho mandátu vzdať, nie je dostatočne striktné, poslanci bývalej vládnej garnitúry ho zneužili natoľko, že vypudili z parlamentu svojho bývalého kolegu Gauliedera a nepripustili, aby sa jeho členom stal pán Spišák. Nové znenie takú eventualitu nepripúšťa. Novelizovaná ústava vylúči aj možnosť, aby hlava štátu či osoba, ktorá ju zastupuje, mohla zneužiť amnestiu na ochranu páchateľa, ktorý sa trestných činov dopustil ako predstaviteľ štátneho orgánu. Žiadna vládna garnitúra by už nemala ani možnosť, ktorú tak hojne využívala tretia Mečiarova vláda. Pretože právne normy, ktoré prijímali jej poslanci, boli kryté domnienkou ich ústavnosti, mohol Fond národného majetku SR v rozpore s ústavou svojvoľne a nekontrolovateľne rozdať majetok za vyše 100 miliárd korún. Preto právnici Kresák, Orosz a Šimko v novele navrhli, aby mal Ústavný súd SR oprávnenie pozastaviť účinnosť právnych noriem, „ak ich ďalším uplatňovaním môže dôjsť k ohrozeniu základných práv a slobôd, ak hrozí značná hospodárska škoda alebo iný nenapraviteľný dôsledok“. Do ústavy sa má dostať aj explicitná formulácia, že rozhodnutia Ústavného súdu sú „záväzné pre všetky orgány verejnej moci, fyzické osoby alebo právnické osoby, ktorých sa týka“. Preto by už nik nemohol tvrdiť, ako sa to stávalo za Mečiara, že pre neho nie sú nálezy súdu záväzné.

Novela, ktorá v jeseni minulého roku prešla v parlamente prvým čítaním, berie do úvahy aj budúce ústavné potreby SR ako moderného a integrovaného štátu. Novelizovaná ústava by povýšila právo obcí, miest a vyšších územných celkov na samosprávu na úroveň práva ústavného! Ak by sa v budúcnosti dostala k moci vláda, ktorá by ho okliešťovala, samosprávne subjekty by sa mohli brániť pred Ústavným súdom. Zmeny a doplnky článkov 1 a 7 sformulovali ústavný záväzok parlamentu, že bude utvárať právny poriadok krajiny v súlade so zásadami medzinárodného práva a normami platnými pre členské štáty EÚ. Práve tieto ustanovenia pohoršili predsedu HZDS do takej miery, že o predloženej novele kategoricky vyhlásil: „Je to ústava, ktorá zabezpečuje rozklad štátu.“ V skutočnosti by však novela zabezpečila iba „rozklad“ tých ústavných pomerov, v ktorých bolo možné vládnuť hlboko pod demokratickým štandardom.

Zrada štátu a národa

V čase, keď Slovensku vládla koalícia HZDS, ZRS a SNS, vtedajší premiér vyhlasoval, že ak prikročí k úprave ústavy, tak dôkladne – mala by vraj prehodnotiť vzťahy zakotvené v základnom zákone, odstrániť jeho slabiny a nájsť funkčnejší model. „Revízia musí byť komplexná,“ tvrdil vtedy Vladimír Mečiar. Svoj názor zmenil v okamihu, keď dostal do rúk novelu, ktorú spracovali dnešní koaliční právnici.

Práve preto, že ich návrh prehodnocuje aj niektoré dôležité vzťahy v ústave, odstraňuje jej slabiny a prináša funkčnejší model, šéf HZDS ho „principiálne“ odmieta.

Nepáči sa mu, že už žiadna ďalšia vláda nebude môcť tak ako tá jeho prijímať protiústavné zákony a spoliehať sa na to, že keď ich raz Ústavný súd zruší, aj tak bude neskoro, lebo dielo bude dokonané. Preto kompetenciu súdu, že môže pozastaviť účinnosť zjavne protiústavného zákona, označil za koniec právneho riadenia štátu… Vladimíra Mečiara desí predstava, že by NR SR preniesla niektorú zo svojich právomocí na inú medzinárodnú organizáciu. Že by obce, mestá a vyššie územné celky boli riadené samosprávou, ktorej by centrum nemohlo prikazovať. Svoju hrôzu z novely vyjadril šéf „ľudovej strany“ slovami: „Pripravený dokument nemôžeme podporiť a považujeme ho doslova za zradu štátnych a národných záujmov.“ Podobne sa k návrhu postavila aj druhá opozičná strana.

Anna Malíková za SNS vyhlásila, že dnešná ústava je v zásade dobrá, a preto podstatnú a zásadnejšiu revíziu nepotrebuje. Ak má nejakú chybu, tak iba tú, že „zahŕňa veľa práv, ale žiadne povinnosti, napríklad vo vzťahu k menšinám“. Podobne ako šéfka strany aj Jozef Prokeš vidí v predloženom návrhu katastrofu: „Vláda pripravuje také zmeny v ústave, ktoré by otvorili cestu k dezintegrácii až k zániku Slovenskej republiky.“ Predstava, že sa krajina decentralizuje a zároveň sa navonok otvorí tomu integračnému zoskupeniu, do ktorého sa hlási, je pre obe opozičné strany nočnou morou.

Jozef Migaš v posledných dňoch niekoľkokrát zopakoval, že ak koalícia nemá silu na to, aby prijala novelu ústavy, tak že „je treba rokovať aj s opozíciou“. Problém je v tom, že opozícia nechce a ani nebude rokovať o novele, ktorú vypracoval Kresák, Orosz a Šimko. Návrh, ktorý opozícia podporí, bude iba úbohým a zanedbateľným torzom z toho, čo koalícia môže a má schváliť vlastnými silami. Ak sa im to nepodarí, lebo aj z ústavy urobili predmet politického handrkovania, bude to dôkaz, že ústavnú väčšinu dostali od voličov zbytočne. A že si ju ani nezaslúžili, lebo jej neboli hodní.

Politický prostriedok SMK

Po dlhých mesiacoch márneho urgovania „svojich“ požiadaviek, ktoré sa dostali do programového vyhlásenia vlády i vládnych priorít na rok 2000, prikročili ministri SMK k tomu, že v lete roku 2000 nepodporili novelu ústavy, keď o nej rokovala vláda. Šéf ministerského klubu strany Pál Csáky oznámil, že SMK s predloženým návrhom po vecnej stránke súhlasí, uvedomuje si jej význam, ale z politických dôvodov za ňu hlasovať nebude. Odvtedy až dodnes Béla Bugár neustále opakuje: „Z našej strany by novela ústavy mohla byť podporená za podmienok, že nebude selektívne plnenie vládneho programu. Nie sme vo vláde na okrasu. Okrem hlasovania o ústave, kde je potrebných 90 hlasov, nás nikde nepotrebujú. Toto je jediná možná cesta, ako nútiť partnerov, aby rozmýšľali o plnení aj tých úloh vlády, ktoré ich možno netlačia.“ Predseda SMK tento nátlakový prístup odôvodnil argumentom, že rovnakým spôsobom už veľmi dlho postupujú aj ostatné strany vládnej koalície. Čo je naozaj pravda. Rozdiel je však v tom, že SMK po ňom siahla v súvislosti s ústavou…

Kvalitatívna zmena ústavných pomerov krajiny má takú spoločenskú hodnotu, ktorá rádovo prevyšuje bežné politické ciele a požiadavky. Novela by totiž umožnila, aby v slovenskom právnom prostredí vznikli a pôsobili inštitúcie a inštitúty, ktoré sú nevyhnutné pre modernizáciu krajiny. Viaceré z nich majú osobitný význam práve pre príslušníkov národnostných menšín. Neprijatie novely by poškodilo krajinu ako celok a poškodilo by aj tých voličov, na ktorých myslí SMK. Pretože schválenie novely je v záujme štátu, politicky korektne konajúca strana nemôže a nesmie urobiť z ústavy nátlakový prostriedok na dosiahnutie nejakých ďalších politických cieľov. Bez ohľadu na to, o aké ciele ide.

Inými slovami, ak politici SMK nadobudli pevné presvedčenie, že koaliční partneri nerešpektujú programové vyhlásenie vlády, nerešpektujú oprávnené a uznané záujmy svojich voličov, majú plné právo, aby sa podľa toho zariadili. Ich legitímnou možnosťou je odísť z vlády. Ale aj v takom prípade je povinnosťou každej demokratickej a štátotvornej strany, aby podporila návrh, ktorý výrazne k lepšiemu mení ústavné pomery krajiny. Lebo demokratické a štátotvorné strany podporujú všetko, čo mení krajinu k lepšiemu.

Pred dvoma dňami Republiková rada SMK oznámila, že svoje stanovisko k novele vníma „ako politický prostriedok na splnenie priorít programu vlády na rok 2000“. Vedenie strany si zjavne zamieňa cieľ s prostriedkom, čo je mimoriadne zlá správa pre celé Slovensko. Keby SMK svoj omyl nekorigovala, krajinu by vyšiel poriadne draho. Ak teraz politici nepomôžu ústave, môže sa stať, že o dva roky zasa ústava nepomôže im. Horšie je, že nepomôže ani občanom a republike.

MARIÁN LEŠKO