Náš známy s iskrou šťastia povedal, že nie je pánom svojho času. Ten prakticky nemá, prispôsobuje ho starostlivosti o vnúčika a jeho rodičov. Vnuk má veľa rôznych záujmov, pri ktorých mu starý otec robí garde. Sprevádza ho na krúžky a doma s úľubou hľadí, ako šikovne si počína pri učení a iných činnostiach.
Úplne samozrejme padla otázka, či chlapec používa doma počítač. „K nemu vedie jeho prvá cesta od prezutia po návrate zo školy,“ hrdo odvetil známy. „Tak potom aj teba pomaly zaúča?“ pokračovala debata ďalšou otázkou. „Ale, prosím ťa, načo by to už mne bolo, ja to nepotrebujem,“ spokojne povedal.
Nechceli sme byť k nášmu známemu nezdvorilí, veď sme sa tak dlho nevideli, a ani sme mu nechceli kaziť radosť a hrdosť na to, že je stále užitočný pre svoju rodinu. Nás skôr prekvapilo, že taký scestovaný, svetaznalý človek, ktorý si ustavične udržiava svoju duševnú sviežosť sledovaním aktuálnych udalostí, si neuvedomuje význam ovládania počítača.
Informačné technológie napredujú ohromujúcim tempom a či sa nám to páči, alebo nie, zasahujú aj do našich životov. Skôr by sa nám to malo páčiť, v mnohých ohľadoch nám umožňujú uľahčiť si existenciu tiež vo vyššom veku. To, čo robili ľudia, rieši informatika a bude to čoraz intenzívnejšie. Onedlho si z domu od stola budeme môcť vybavovať veci, za ktorými zatiaľ beháme po úradoch. A poznať zákony, vyznať sa v predpisoch, vedieť, kde najlepšie nakúpiť, opraviť, sa z počítača dozvedáme už dnes. Stačí si prisadnúť k vnúčikovi a pozorovať ho, čo robí...
Autor: Mária Šišuláková, publicistka
