BRATISLAVA. Nechať si urnu doma a neuložiť ju na cintoríne patrí k zvyklostiam starších, ako aj mladších ľudí. Názory na takéto správanie sa líšia.
„Schránku s manželovým popolom som uložila v záhrade. Vždy chcel zostať tam, kde žil,“ hovorí pani Jana. „Cítim rozpaky z toho, že môj otec uchováva urnu s maminým popolom doma v jej izbe. Viem, že je rád, že k nej môže neustále prichádzať a uctiť si jej pamiatku čerstvými kvetmi vo váze, ale nesúhlasím s tým,“ mieni štyridsaťsedemročná Zdenka.
Nie je to zakázané
Zákon nepripúšťa súkromné pohrebisko v podobe, že by sa telo zosnulého pochovávalo doma na záhrade alebo na pozemku. Uchovanie schránky po spopolnení doma však nezakazuje, tak ako nezakazuje rozptýlenie popola napríklad do rieky.
Nekončiaci sa smútok
Motívom rozhodnutia nechať si schránku s popolom doma, nie sú ekonomické pomery. „Veľa ľudí, ktorí uprednostnia tento spôsob uchovávania pozostatkov, má na cintoríne prichystané miesto,“ hovorí psychológ Karol Kleinmann. Skutočným dôvodom môže byť snaha zabrániť ukončeniu smútku. Ten po psychickej stránke zvyčajne trvá rok, u vdov prípadne tri roky. Ponechanie urny doma päť rokov a viac môže najmä u starších ľudí viesť k strate spojenia s realitou.
A čo ostatní?
Kleinmann upozorňuje ešte na ďalšiu stránku takéhoto správania. „Ak si pozostalý nechá urnu doma, odopiera právo ostatným členom rodiny či priateľom a známym, aby navštívili miesto uloženia, zapálili sviečku a zosnulému prejavili úctu,“ mieni Kleinmann. Nevedomky tak prispievajú k jeho zabudnutiu.
Ponechanie urny doma päť rokov a viac môže u starších ľudí viesť k strate spojenia s realitou.
Karol Kleinmann, psychológ
Autor: ht
