tnosťou.
Na rozdiel od ostatných kríz dorazil Medzinárodný menový fond včas. Poskytol dostatok peňazí aj záväzkov, vďaka ktorým má záchranná akcia šancu na úspech. Takže dvakrát sláva Medzinárodnému menovému fondu za odvrátenie zbytočnej krízy. Česť patrí tiež tureckým úradom za to, že hrajú podľa pravidiel MMF.
Od ázijskej krízy v roku 1997 je politika MMF vystavená neustálym útokom. S posledným dianím v Turecku by sme si mali klásť otázku: existujú alternatívy k režimu MMF? Škody spôsobené vysokými úrokmi krátkodobo nariadenými MMF budú oveľa menšie ako tie, ktoré by nasledovali po uvalení kapitálovej kontroly alebo kolapsu meny či bankového systému.
Turecko balancovalo na pokraji krízy už roky. Jeho rozpočet a deficit obchodnej bilancie sú obrovské, verejný dlh je vysoký, banky sú zlé a vzhľadom na rezervy je krátkodobý zahraničný dlh veľký. Turecká politika so svojím porušovaním ľudských práv, s islamským fundamentalizmom a hlboko zakorenenou korupciou celú situáciu len komplikuje. Ak je všade okolo toľko pušného prachu, je hotový zázrak, že sa doteraz nevznietil.
Bezprostredným katalyzátorom tejto krízy bola druhoradá udalosť. V Rumunsku skrachovala jedna pobočka tureckej banky. Potom prišiel rad na samotnú banku v Turecku. Iné banky s pochybnými portfóliami alebo právnymi problémami sa dostali pod tlak. Kapitál si začal hľadať cestu von z krajiny. Je to klasická paradigma novovznikajúcich trhov; predpokladá sa, že banky sú vždy oveľa nekompetentnejšie, ako je vidieť.
Turecká centrálna banka predtým fungovala ako veriteľ poslednej inštancie. Vďaka nej sa mnoho bánk udržalo nad vodou. To však len živilo dopyt po vkladoch a vysávalo devízové zásoby. Počas niekoľkých dní tureckým úradom došlo, že opakujú indonézske chyby z devaťdesiateho siedmeho roku. Zachraňovaním pochybných bánk by sa celkom vyčerpali devízové rezervy, ale nakoniec by boli stratené nielen banky, ale aj mena.
Na scénu vstupuje MMF. V Turecku prebieha jeho program, ktorého súčasťou sú okrem iného devízové antiinflačné stratégie posilnené o daňové ciele, obmedzenie zvyšovania čistého domáceho majetku centrálnej banky (napr. zástavnými operáciami financovanými tlačou peňazí) a v neposlednej miere reforma bankovníctva. Medzinárodný menový fond stojí pred rozhodnutím, či má dovoliť nárast úrokových sadzieb do závratných výšok a či má na jednu z pochybných bánk uvaliť nútenú správu.
Úrokové sadzby sa vyšplhali o tisícky percentuálnych bodov, ale počas niekoľkých dní sa začali do Turecka vracať peniaze.
Po miernom poklese sadzieb sa vrátili skoro dve miliardy dolárov. Návrat ďalších peňazí sa očakáva, až keď vláda dodrží svoje úverové ciele. Vysoké úrokové sadzby a daňové opatrenia, pochopiteľne, spomalia rast; to je však nevyhnutné na skrotenie inflácie. Program MMF môže ďalej pomôcť odstrániť prekážky v privatizácii Turk Telecomu a závan nestability možno Európu inšpiruje k tomu, aby sa začala zaoberať otázkou tureckého členstva v EÚ.
Do víťazstva je však stále ďaleko. Off-shore banky pôsobiace v Turecku by potom mohli začať s krátením svojich ziskov a to by znamenalo oveľa väčší odliv rezerv, než aký tu bol pred príchodom MMF. Rovnako pokračujúce vysoké sadzby - a tie sa naozaj pohybujú varovne vysoko - zvyšujú deficit a dlh a zhoršujú situáciu v bankovom sektore. Zvádza to až k otázke, či by nebolo lepšie, keby sa výmenný kurz neusmerňoval. Ale v ekonomike s takou vysokou infláciou, aká je v Turecku, a navyše v kontexte vysokého ekonomického rastu by rozsiahla devalvácia len znova podnietila infláciu a stiahla by krajinu späť do krízy.
Keby MMF nedodal potrebné peniaze, museli by byť uplatnené prísne kapitálové kontroly. Pokiaľ by sa Turecko vydalo týmto smerom, potom by každá ďalšia krajina, ktorá sa v budúcnosti dostane do podobných ťažkostí, dopadla rovnako. Ide totiž o závažný globálny problém. Medzinárodný menový fond si to istotne uvedomoval, ale Turecko by podobné obavy neodradili. Bolo to o chlp.
Na tomto zásahu MMF je zaujímavá ešte jedna skutočnosť. V MMF, na americkom ministerstve financií, medzi niektorými nemeckými úradníkmi a v ďalších mocných finančných centrách sa čoraz viac začína pochybovať o hocičom, čo by len vzdialene pripomínalo pevný výmenný kurz. Jedna z posledných krajín s týmto opatrením je Argentína - a tá teraz v MMF leží na „jednotke intenzívnej starostlivosti“. Prečo sa teda neuvažovalo o pohyblivom kurze? MMF sa svojho programu držal preto, že si uvedomoval, že turecký problém je bankového, nie výmenného rázu. Mali by sme Medzinárodnému menovému fondu zagratulovať, lebo pochopil, že výmenný kurz nie je všeliekom.
RUDI DORNBUSCH, Cambridge
(Autor je profesorom ekonómie a medzinárodného manažmentu na Massachusetts Institute of Technology)
© Project Syndicate
