Trpezlivo ste znášali viacročný tlak - keď juniorská hviezda Klocová (majsterka Európy, 2. a 3. na MS tejto vekovej kategórie) konečne zabehne 800 metrov pod dve minúty. Nakoľko vám tieto narážky liezli na nervy?
„Už v roku 2002 sme si s trénerom Pavlom Sloukom hovorili, že môžem zabehnúť pod hranicu vysokej medzinárodnej triedy. Viackrát som dve minúty atakovala, unikali mi o stotiny sekundy. Brzdili ma choroby. Vo vnútri som sa trápila. Otázku, kedy konečne, som počúvala do omrzenia. Liezlo mi to na nervy. Občas som aj reagovala podráždene.“
Reprezentujete AK ZTS Martin. Do materského klubu ste sa vrátili vlani zo Slávie UK Bratislava. Čo vás k tomu viedlo?
„Vrátila som sa tam, kde som začínala. Do Slávie som prestúpila pre väčšie možnosti dostať sa k zahraničným štartom a istú rolu zohrali aj financie. V bratislavskom drese som sa dopracovala trebárs aj ku klubovým titulom, čo by v Martine nebolo možné. Trénovávala som a regenerovala však stále v Martine. Dnes sa už na mítingy v zahraničí dostanem vďaka výkonom a v Turci sa našli sponzori, ktorí si vážia, že tu žije a trénuje športovkyňa, ktorá čosi dokáže.“
Ste v Martine slávna. Oslovujú vás ľudia na ulici?
„Slávna azda nie. Možno známa. Aj to predovšetkým v kruhoch, ktoré sa zaujímajú o šport. Najzaujímavejší príbeh som zažila po vlaňajších majstrovstvách sveta, keď som len tak oddychovo klusala v Blatnickej doline. Slečna Klocová, kam sa tak náhlite, veď ste deviata na svete, začula som odkiaľsi. Bol to jeden pán z Blatnice, ktorý ma poznal cez učiteľku zo základnej školy kde som chodila. O pár dní mi povedal: Viete, že pár sto metrov od toho miesta sa zvyknú prechádzať medvede?“
Ste členkou martinského oddielu, profesionálnou športovkyňou na plný úväzok v Národnom športovom centre, na hosťovanie reprezentujete tiež Olymp Brno. Aké výhody má taký široký záber?
„Dve a veľké. V Česku je oveľa väčšia konkurencia najmä v mojej podpornej disciplíne - štvorstovke. Takto mám dostatočné finančné krytie. Na martinských sponzorov, športové centrum i Brno sa môžem spoľahnúť. Napríklad, keby v Martine napadlo pol metra snehu, ihneď môžem pokračovať v príprave v Brne. Z národného centra presne a vopred viem, čo si môžem v príprave dovoliť. Je to pravý opak podpory z nášho atletického zväzu alebo olympijského výboru. Často ani týždeň - dva pred sústredením nepoznám, na čom som. Ak napokon všetko dobre skončí, nasledujú nekonečné ťahanice s vyúčtovaním.“
Dvojminútovú hranicu ste prelomili vlani v júni v Ostrave časom 1:59,88 min. Ktosi sa vás vtedy spýtal - Čo vám hovoria výkony Jarmily Kratochvílovej a kedy ich vraj zabehnete. Prekvapene ste odvetila. „To nie je otázka pre mňa.“ Dodali ste: „Ani by som ich nechcela behať.“ Prečo?
„Lebo sú nedosiahnuteľné. Nielen pre mňa, ale domnievam sa, že pre celú súčasnú generáciu. Niektoré výkony možno už nikto nikdy neprekoná. Viem, ako bolí bežať osemstovku za 1:58,62. Jarmilin svetový rekord je 1:53,28 z roku 1983. To je veľmi veľký odstup. Zaťažovať sa takou myšlienkou je zbytočne deptajúce. Rekordy z osemdesiatych a čiastočne i deväťdesiatych rokov sú vo väčšine disciplín, nedostižné. Bola iná doba, mohli sa používať podporné prostriedky v oveľa vyššom množstve i pestrejšom výbere. Netvrdím, že rekordy tej doby dosiahli atléti nečisto. Systém pravidelných dopingových kontrol sa iba tvoril. S trénerom sa o tom často zhovárame, všetko viem z počutia. Narodila som sa v roku 1983. Som zástancom názorov, že rekordy trebárs spred pätnástich rokov by sa mali zrušiť. Za úvahu stoja aj názory, rátať ich iba od roku 2000.“
Pred rokmi sa aj povrávalo, že by ste mohli ísť trénovať k Jarmile Kratochvílovej.
„Išlo o zlú interpretáciu. S trénerom Sloukom sme so svetovou rekordérkou niektoré veci konzultovali. Prvé sústredenia na Kanárskych ostrovoch sme absolvovali s českými atlétmi, aj so skupinou Kratochvílovej. Nikdy som netrénovala pod jej vedením, ale čiastočne popri jej bežkyniach. Som vytrvalostný typ, Jarmila presadzuje silu. Kým jej zverenkyňa, majsterka sveta 1999 Lída Formanová zabehla po sebe desať dvojstoviek, ja som potrebovala trinásť o sekundu pomalšie. A dosiahla som ten istý efekt. Nevylučujem, že raz budem behať 1500 metrov. Princíp zimných sústredení na Kanárskych ostrovoch sme si zachovali dodnes. Nepodľahli sme móde chodiť do Juhoafrickej republiky.“
Viete, aspoň orientačne, povedať, kde môže byť váš výkonnostný strop?
„Neviem a ani to nechcem vedieť. Celkom iste to pozná môj tréner a vie, prečo o tom nehovorí. Ak by mi povedal - dievča, veď máš na čas 1:54,30, tak by ma tá hodnota začala prenasledovať ako nočná mora. Uplynulú sezónu som mala veľmi vydarenú, ale beztak som nebola so všetkým spokojná. Som taký typ. Aj so zlatom na olympijskom stupni by som premýšľala, čo sa dalo urobiť lepšie. Nedávno som videla na Dvojke moje osacké semifinále. Ľudia mi zvyknú vytknúť, že behám pekne, ale v záveroch nebojujem. Preteky však zvyčajne končím polomŕtva. Namojveru, v telke som mala zo seba ten pocit bezstarostného dobehu, hoci som štvrtú Talianku Cusmovú predstihla o stotinu po najtuhšom boji v živote. Na tých mojich záveroch sa dá zrejme niečo vylepšiť.“
Iste máte športové sny?
„Bez toho by nemalo význam súťažne športovať. Tréner ma naučil rešpektovať zákonitosti postupných krokov. Vlaňajšok bol príjemnou výnimkou. Osobný výkon som si zlepšila o vyše jeden a pol sekundy, čo je skok z prvého schodíka na štvrtý. Držím sa však zásady reálnej postupnosti. Najprv chcem prekonať slovenský rekord Gabriely Sedlákovej 1:58,37 z roku 1987. Potom začnem rozmýšľať o finálovom umiestnení na veľkom podujatí. To vlastne platí už dnes, deviate miesto v Osake zaň de facto považujem. Osmička mi unikla o 20 stotín. Prepáčte, ale trochu odbočím od otázky. Škrie ma, ako sa v našom športe, nielen v atletike, paušalizuje. Pre bežkyňu na 800 m je finále - osmička, na 1500 m už pätnástka, pre vrhača či skokana je to dvanástka. Chodci sú hneď vo finále. Ja potrebujem na finále dva behy, skokan, vrhač tri pokusy. Nie je to jedno vrece. Ale tak nás hodnotia. A následne, aj financujú. Ale späť k snom. Ak budem pravidelnou finalistkou, začnem myslieť na medailu, aj na zlatú.“
V Osake ste priznali, že vo veľmi vzdialených krajinách s podstatne inou kultúrou sa cítite nesvoja. Napriek tomu najlepší juniorský výsledok, striebornú medailu, ste dosiahli na Jamajke, hoci ste boli chorá. Najlepší seniorský zase v Osake, kde ste hromžili na extrémne horúčavy, vlhko i šedivosť a „kamennosť“ veľkomesta bez zelene. V čom je rozpor?
„Jediné vysvetlenie. Hoci som domácky typ, milujem prekrásne okolie Martina s jeho vrchmi a dolinami a neznášam teplo a vlhko, mojim nohám a svalom pomáhajú práve teplo a vlhko.“
Tešíte sa na olympiádu v Pekingu, lebo aj tam bude teplo, vlhko, smog, veľa ľudí vo veľkomestskom prostredí?
„Na olympiádu sa teším, lebo je to najúžasnejšie podujatie na svete. Zo všetkého ostatného, čo ste menovali, mám obavy. Keď vidím Číňanov na bicykloch s náustkami, až ma strasie. Keď ma testujú na bežeckom trenažéri a mám v ústach tie meradlá, som celá nesvoja. Mám isté problémy s dýchaním napriek tomu, že v roku 2006 mi vybrali mandle. Pekinská znečistená klíma môže byť problém.“
Ako sa behá osemstovka, veď ide „len“ približne o dve minúty?
„Snažím sa na ňu nastupovať s prázdnou hlavou. Nemyslím pejoratívne - hlúpu hlavu, ale vyčistenú od všetkých negatívnych myšlienok. Som trémistka. Najťažší je pre mňa štart z polovysokého štartu. Doslova mi pumpuje koleno. Občas mám obavy, že si to všimne rozhodca. Neexistujú dve rovnaké osemstovky. Musím stále rozmýšľať, aby ma súperky nezablokovali, ale ani nevytlačili do vonkajšej dráhy. Neznášam kolízie, hoci sa im dá niekedy ťažko vyhnúť. Mám radšej rýchlejšie prvé kolo. Ak je nás veľa vyrovnaných a špekuluje sa, som v nevýhode. Som tempárka. Tento rok bol zvláštny. Keď sa ma novinári pýtali - čo to bola za kolízia po 350 metroch, nedokázala som odpovedať. Pamätala som si iba poslednú dvojstovku. Asi je to dobré znamenie vyplývajúce zo skúseností. Už mám niektoré veci zautomatizované, hoci človek tomu nesmie podľahnúť. Vtedy sa ľahko zakopne, urobí sa kardinálna chyba.“
Lucia Klocová
Narodená: 20. novembra 1983
Klub: AK ZTS Martin
Tréner: Pavel Slouka
Vzdelanie: maturita na Obchodnej akadémii v Martine.
Juniorská kariéra: majsterka Európy 2001, strieborná medailistka MS 2002, bronzová MS 2000, strieborná medailistka ME 2003 do 22 rokov.
Seniorská kariéra: OH 2004 - 19. (semifinále), MS 2003 - 11. (semifinále), MS 2005 - 14. (semifinále), MS 2007 – 9. (semifinále).
Osobné rekordy: 800 m - 1:58,62 (2007), 400 m - 52,98 (2007).
Rekord Jarmily Kratochvílovej je nedostihnuteľný. Možno naveky.
Lucia Klocová
Dotazník pre Luciu
Boli ste v škole dobrou žiačkou?
„Ako sa pýtate, tak odpovedám - dobrou. Ani bifľoš, ani päťkárka.“
Váš najobľúbenejší predmet?
„Telesná a etická výchova.“
Ktoré športy vás zaujímajú?
„Bavil ma volejbal a basketbal. Nebola som atletický nadšenec, na prvých fádnych tréningoch dokola - dokola som trpela. Aj dnes čo-to odtrpím, ale zabehať si v martinských dolinách je božský pocit.“
Sledujete športové televízne prenosy?
„Hokej, hral ho môj otec. Neznášam tenis. Je to pekný šport, ale hovorí sa v ňom iba o peniazoch. Na olympiáde som na prvý pohľad odhadla, kto je tenista. Čosi ako horenos. Samozrejme, nie všetci.“
Aký máte vzťah k internetu?
„Pracovný, nie som fanúšik počítačových hier.“
Máte internetovú stránku. Koľko otázok dostávate?
„Toľko, že stačím odpovedať do 24 hodín.“
Zaujímate sa o módu?
„Určite. Nesiahnem však automaticky po módnej novinke. Mám radšej klasiku a pohodlie.“
Máte vysnívané auto?
„Nissan Murano. Nemôžem si ho dovoliť. Veľa stojí a na môj vkus veľa žerie. Vraj aj kamene popri ceste.“
Máte radšej divadlo alebo kino?
„Milujem filmové spracovania románov od Agathy Christie s postavou detektíva Hercula Poirota.“
Prečo Poirot? Pre dôvtip alebo svojrázne správanie sa?
„Pre jedno i druhé. Mám rada eleganciu, mondénny kolorit miest, kde sa príbehy odohrávajú. Páčia sa mi tie staré časy.“
Aký je váš obľúbený relax?
„Behanie po dolinách a plávanie. Keby som nebola atlétkou, iste by som sa dala na plávanie.“
Máte športový vzor?
„Najprv to bol môj tréner. V podmienkach, v ktorých vyrastal a športoval, dosiahol veľmi veľa. Obdivujem každého športovca, ktorý si nájde správnu cestu, ako sa dopracovať k úspechu.“
(pf)
Autor: Peter Fukatsch © SME
