závislosť klientov. A možno je všetko úplne inak.
Firmy majú tendenciu robiť veci racionálne. K tomu patrí aj využívanie príležitostí. Predávať výrobok alebo službu pod cenu nie je rozumné a výsledkom môže byť len krach. Razantné zvýšenie poplatku za káblovú televíziu vzbudzuje podozrenie, že doteraz UPC dotovalo slovenských divákov a platilo im blikotajúcu rozkoš zo svojho. Príliš jednoduché je vysvetlenie, že spoločnosť to robila preto, aby získala dominanciu na trhu, a potom udrela.
Dominantné postavenie na trhu získala spoločnosť aj vďaka nekompetentnosti Protimonopolného úradu SR, čo však vôbec nemusí byť dôvod na zvyšovanie cien, pravda, rovnaký účinok to má aj na ich udržiavanie. Panický strach z monopolov je iba vyjadrením praktickej neschopnosti ustrážiť ich správanie. Regulácia potrebuje pravidlá, ktoré poznajú obe strany. Protimonopolný úrad sa nerozhodnutím vzdal možnosti ovplyvniť štruktúru trhu a práve preto, že nerozhodol, sa teraz môže tváriť, že má iné starosti. Pre občana je to návod, ako počúvať vyhlásenia predstaviteľov protimonopolnej autority o ochrane záujmov občana a spoločnosti.
Na Slovensku pôsobí niekoľko monopolov a najmä štátne to robia celkom pohodlne. Problém sa objaví hlavne vtedy, ak sa záujmy ovládateľov trhu skrížia. Poskytovateľ služieb káblovej televízie sa chystal do kábla pustiť aj internet. Stratili by tým najmä telekomunikácie, lebo drahšie ako internetové sú súvisiace telekomunikačné služby.
Silné je podozrenie, že dve monopolne alebo takmer monopolne pôsobiace firmy si za pešiakov v konkurenčnom boji vybrali spotrebiteľov a bez hanby ich používajú. Hanba chýba aj klientom, lebo sa dajú. Keby sa vzopreli a odmietli aspoň dočasne ich služby, bolo by to celé o inom.
Zo všetkého najsmutnejšie je poznanie, že televízia sa stala životnou potrebou s charakteristikou základná. Z hystérie, ktorá prepukla po oznámení nových cien, možno dedukovať, že hrozí stav núdze „elektronického“ chleba. Úrady začali konať v prospech občana. Len či naozaj?!
EDUARD ŽITŇANSKÝ
