ovami, že on je športový rybár, nie vrah. Rybačka totiž spočívala v chytaní vyhladovaných pstruhov dúhových, chovaných v jazierkach v oplotenom areáli.
V románe Ladislava Mňačka Ako chutí moc je príznačná scéna. Prvý muž komunistického Slovenska hostil dôležitú oficiálnu štátnu návštevu zo Švédska a na sobotu im ponúkol ako program rybačku. Nadšený Švéd sa tešil zbytočne a napokon z „rybačky“ ušiel so slovami, že on je športový rybár, nie vrah. Rybačka totiž spočívala v chytaní vyhladovaných pstruhov dúhových, chovaných v jazierkach v oplotenom areáli.
Spomenul som si na túto scénu pri čítaní správy o poľovačke švédskeho kráľa Carla XVI. Gustafa na Slovensku. Tento milý pán bez panských manierov, na nerozoznanie od ostatných obyčajných poľovníkov, strelil sedemdesiat bažantov a odišiel z Čifár pri Nitre autobusom. Komu by takýto kráľ nebol sympatický?
Možno len tomu, kto zažil poľovačku na bažanty. Bažantnica je zariadenie, v ktorom chovajú bažanty, aby ich potom mohli postrieľať. „Lovec“ stojí na štande s nabíjačom a páli striedavo z dvoch promptne nabíjaných zbraní po vylietajúcich bažantoch, ktoré mu nadháňajú spoza chrbta. Nebolo tak žiadnym problémom streliť v ten jeden deň 500 vtákov. Pánu kráľovi síce ponúkali ulovené bažanty, aby si ich vzal, no on asi vedel, prečo odmietol. Každý z takto ulovených operených krásavcov je prešpikovaný brokmi.
Pán kráľ teda svojej románovej predlohe urobil hanbu. Čo už je športové na pálení po vystrašených ohlúpnutých bažantoch ako po asfaltových holuboch na strelnici? Čím je tento „výkon“ odlišný od neslávne známych masakrov na hrebeňoch talianskych hôr v čase návratu sťahovavých vtákov do Európy?
Napohľad z iného súdka, ale v podstate o tom istom je druhá správa o poľovačke v Osadnom. Stopäťdesiat poľovníkov z Čiech a Slovenska hrdinsky ulovilo mladú neskúsenú vlčicu. Neohrození hrdinovia dnešných dní obetavo bojovali s ľútym dravcom a zbavili spoločnosť nebezpečného nepriateľa.
Síce nesúhlasím, ale dokážem pochopiť individuálne spôsoby poľovačky, najmä posliedku, ktorá sa najviac približuje k tomu, čo možno s určitým nadsadením považovať za akú-takú rovnosť šancí či športový spôsob lovu zveri. No spôsob lovu na vlka mi pripomína obdobie feudalizmu v Rusku, keď nevoľníci odrádzadlami ohradili rozsiahly kus krajiny, aby uzatvorili plaché zvieratá vo vymedzenom priestore a znemožnili im útek pred lovcami. Geograficky i duchovne má tento kút Slovenska k Rusku evidentne blízko.
Príbeh stopäťdesiatich mužov a mladej vlčice vypovedá o našej spoločnosti viac ako rozsiahle sociologické štúdie. Žijeme v spoločnosti, ktorá sa iracionálne bojí a nenávidí plachého zvera, ktorého 499 999 ľudí z pol milióna nikdy v živote nestretlo a nevidelo. Bojíme sa ho tak, že sme ochotní zrušiť jeho ochranu, ktorú oprávnene požíva v celom stredoeurópskom priestore. Nevážime si to, čo celý kultúrny svet uznáva ako nespochybniteľné hodnoty.
Môžeme siahodlho špekulovať o potencii chlapíkov – lovcov vlčice, o ich psychologických profiloch či traumách z mladosti, no nič z toho nevysvetlí toleranciu spoločnosti k neopodstatnenému legalizovanému násiliu na bezbranných tvoroch.
barlog.blog.sme.sk
Niekedy je kúsok šťastia desať sekúnd, niekedy tridsať centimetrov. Vlčica chýbalo pol metra. Pol metra a strela vypálená z guľovnice by jej neroztrhala brucho. Pol metra a mohla so svojím druhom zmiznúť v neďalekom Poľsku. Kúsok polmetrového šťastia a o rok je matkou vychovávajúcou niekoľko detí. Teraz tu leží, nechcená hrdinka zajtrajších bulvárnych správ, obkolesená dvoma stovkami dobre živených chlapov ako hlavný chod pohanských rituálov prinesených nemeckou šľachtou kdesi z krajiny barbarských Germánov. Aj keď nie som si celkom istý, či tu chýbal kúsok šťastia. Či v prípade, keď 180 ozbrojených chlapov v desiatkach terénnych automobilov a 40 honcov uštve nedospelú a vychudnutú vlčicu, ktorá nikomu nič vo svojom živote neurobila, či v tomto prípade skutočne nejde o absenciu niečoho iného.
Juraj Lukáč, jurajlukac.blog.sme.sk
Autor: Milan Barlog
