Protekcia je podľa nich všade. V úradoch, školách, u lekára, v zamestnaní, či dokonca aj pri barovom pulte. Je viac ako jasné, že askenážski židia protežujú vlastných tak ako sefardskí tých svojich, ako aj to, že nábožní držia chrbát nábožným.
A určite sa nestane, aby niekto „biely“ konal protekčne v prospech žida z Etiópie.
Protekcia tiež funguje po straníckej línii a je takmer nemožné prelomiť kruh protekcie v kibucoch. Čo však Izraelčanov dokonale zožiera, sú protekčné deti politikov.
Napríklad televízna hviezda Jair Lapid, syn bývalého ministra spravodlivosti a vyhláseného liberála Josefa Lapida.
Aj jeho najlepší priatelia vyhlasujú, že na obraze vyzerá božsky, je vtipný, vzdelaný a pohotový, ale predsa len má tak trochu prehnané honoráre.
Dôvod? Je synom svojho otca.
Byť synom niekoho sa v Izraeli ráta. Z priezviska sa totiž dá veľa vyčítať a prípadne si aj zabezpečiť takú potrebnú protekciu.
Moja izraelská rodina ma napríklad naučila, že keď idem na nejaký úrad, je dobré, ak sa to dá, komunikovať s úradníkom, ktorý má sefardské priezvisko tak ako my. Žiadny Schwartz, Silberstein alebo Rubin.
Ľudia s týmto priezviskom mi vraj budú len robiť problémy a o tom, že by mi náhodou chceli pri vybavovaní aj pomôcť, môžem len snívať.
A tak idem po Abduoch, Sassonoch či Maimunoch. A musím povedať, že to funguje. Najprv trochu pohovoríme o tom, či náhodou nie sme rodina, a potom sa dáme do vybavovania.
A obom je nám jasné, že trocha protekcie nikoho nezabije. Mať v Izraeli protekciu totiž často znamená, že úradník vám povie všetko, čo treba, hneď na prvom stretnutí.
Neposiela vás z miesta na miesto a venuje vám viac ako tri minúty svojho drahocenného času. Pravda, ak sa volá napríklad Moshe Saatchi.
Autor: dopisovateľka SME z Blízkeho východu
