Natoľko som ešte neohlúpol, aby som udeľoval múdre rady, píše Pavel Vilikovský v jednom z vyše polstovky textov zbierky Vyznania naivného milovníka. Nik ho z toho ani neupodozrieva, nikdy sa totiž k tomu neuchyľoval, a napriek tomu (či práve preto?) zažívame aj pri tejto knihe okrem tradičného pôžitku z pútavého a nenásilne vtipného čítania evidentný pocit, že sa bezbolestne dozvedáme aj mnoho múdreho. Tajomstvo účinnosti týchto nenápadných posolstiev pomáhajú odhaliť aj Vilikovského slová o tom, že mu nejde o poskytovanie hotových odpovedí, ale o kladenie podstatných otázok.