Už ako študent som sa zamýšľal nad úkazom, prečo profesori vedia odpoveď na každú otázku a študenti nie. Až som raz na to prišiel... V pracovni známeho historika profesora Marsinu som čítal študentskú prácu, v ktorej autor písal, že manželka Přemysla Otakara II. Kunhuta bola dcérou uhorského kráľa Belu IV. Mne sa to nepozdávalo, ale istý som si nebol.
Pán profesor - mimochodom živá encyklopédia histórie - sedel za svojím stolom oproti mne, spýtal som sa ho, či to je správne tvrdenie. A on hneď: „Ale kdeže, to bola predsa jeho vnučka.“ Vypočul som si zaujímavé rozprávanie a namiesto poďakovania som povedal: „Pán profesor, teraz som pochopil, prečo všetko viete. Už dlhé roky študentom prednášate a skúšate ich. Študent k vám príde celý roztrasený, lebo vie, že toho viete veľa. Čaká, že mu dáte ťažkú otázku a vy ho prekvapíte úplne jednoduchou otázkou, napríklad v ktorom roku bola bitka pri Moháči. Študent je zaskočený ľahkou otázkou, vie si spomenúť na všetky podrobnosti, len na ten rok nie. Zrazu si nie je istý ani v storočí. Vy si v duchu stále opakujete rok 1526 a on si v duchu opakuje jediné slovíčko: neviem, neviem, neviem... Keby ste mu desaťkrát zopakovali nahlas, že to bolo v roku 1526, zapamätal by si to do konca života. Ale že si ten chudák v duchu stále opakuje: neviem, neviem, neviem, tak nakoniec presvedčí sám seba, že naozaj nič nevie a skúšku sa rozhodne opakovať.“
Profesor sa usmial: „Až bude on prednášať svojim študentom, tiež si to bude opakovať .“
Autor: Marián Minárik-Častovský (vysokoškolský pedagóg)
